keď ale sledujeme dianie vo svete, nedá sa nepoložiť si otázku… Čo ak táto permanentná pripomienka vo svojom najdôležitejšom poslaní zlyhala?

Nie v uchovávaní pamäti. Tá zostala. Zlyhala však v nádeji, že pamäť sama osebe vytvorí dostatočne silnú morálnu a spoločenskú bariéru proti opakovaniu mechanizmov, ktoré kedysi viedli ku katastrofe.

„Nikdy viac“ dnes znie čoraz viac ako vyjadrenie túžby, než ako pevná hodnotová hranica demokratického a humanistického sveta.

Neznamená to, že zajtra sa katastrofa vo svojom obludnom rozsahu zopakuje. Dejiny sa neopakujú ako fotokópia. Opakujú sa však mechanizmy: kolektívna vina, démonizácia, dehumanizácia, selektívna empatia, dvojitý meter a postupné privykanie si na nenávisť voči skupine ľudí, ktorá sa práve stala spoločensky prijateľným terčom.

Výskum medzigeneračného prenosu traumy vrátane epigenetických mechanizmov nám ukazuje, že dôsledky extrémnej skúsenosti môžu presahovať život jednej generácie. Možno preto potomkovia ľudí, ktorí katastrofu prežili, niekedy citlivejšie vnímajú okamih, keď sa mení spoločenská atmosféra – keď sa prekračuje hranica medzi kritikou a démonizáciou, medzi nesúhlasom a nenávisťou, medzi slovom a legitimizáciou násilia.

Nazvime to pokojne tak, ako sa to dlhodobo zvykne pomenúvať – efektom kanárika v bani.