Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Za Martou Součkovou

.peter Zajac .komentáre

Zomrela Marta Součková ( 1. 1. 1963 – 12. 8. 2026). Z ničoho nič. Po návrate z Bratislavy domov, z večera do rána. Ale celkom neočakávane nezomrela. Pracovala viac ako na plný výkon, mala dlhodobé pocovidové ťažkosti, bola nervná. A ťažko znášala nespravodlivosť. Takže áno – je nespravodlivé, že zomrela, ale smrť si vyberá podľa iných kritérií.

martu Součkovú si pamätám, keď sa ešte volala Komžíková, končila štúdium slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, robila elévku v Smene a potom v Ústave riadenia kultúry, ktorý uvádzal telefónny zoznam ako Ústav riedenia kultúry. Chodila na posiedky do Literárnovedného ústavu. Už sa nepamätám, či ašpirantúru robila tam alebo v Prešove, kam rodáčka z Bojníc v roku 1990 odišla, ale v každom prípade nasávala literatúru ako špongia.  

Marta bola prezviedavá, mala rada súčasnú slovenskú literatúru, vecne bola spoľahlivá a vedecky inovatívna. Bola vedkyňa a pedagogička, organizátorka vedy a literárneho života, písala, prednášala a organizovala, medzi riadkami aj v riadkoch učila písať, čítala, korigovala, redigovala. Bolo toho veľa, až priveľa na jeden život. A bola tým, čomu sa hovorí v češtine nesmlouvavá. Marta chcela, a robila literárnu vedu, chcela, a robila ju tak, aby sa včlenila medzi tých najlepších, a to sa jej podarilo, o čom svedčia jej vedecké knižné publikácie, z ktorých by som menoval aspoň Personálnu tému v prozaickom texte (2001), P(r)ózy po roku 1989 (2009) a P(r)ózy po roku 2000 (2021).

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite