som za ňu vďačný a cítim potrebu povedať toto: 

1. Na tohoročnom festivale Pohoda som sa ocitol v diskusnom paneli so seržantom Národnej gardy Ukrajiny Robertom Ivanchom. Nezhodli sme sa v dvoch témach: V názore, kto komu pomáha, a v téme odpúšťania. Robert neochvejne opakoval slová vďaky za pomoc, ktorú im v zápase s ruským agresorom poskytujeme. Mne slovo „pomoc“ nesedí, pretože sme „my“ aj „oni“ na jednej strane barikády, je to spoločný boj. 

On ruským okupantom nikdy neodpustí. Ja si myslím, že sa tým odsudzuje k životu v bludnom kruhu negatívnych emócií. Po diskusii mi moja 18-ročná vnučka povedala: „Neviem na ktorú stranu by som sa pridala.“ 

Možno práve o toto v podobných názorových stretoch ide. Za seba dodávam: Robert je úžasný človek. Opakovane sme sa pri lúčení objímali a vlastne mu rozumiem. Rozumiem, ale  o nevyhnutnosti smerovania k „odpúšťaniu v sebe“ som presvedčený. Nechcem odchádzať z tohoto sveta s nenávisťou v srdci, ergo s traumou.

2. Po osemdesiatke som sa oficiálne prihlásil ku svojmu kmeňu. Absolvoval som Bar micva a začal študovať Tóru. Dáva mi to zabrať a často som s Hospodinom, presnejšie s kánonom judaizmu, v spore.  Napríklad piata kniha Mojžišova. Napísal som kamarátovi, ktorý frakcii, kde som členom, šéfuje: „Vstup do páté knihy Mojžíše ve mě probudil mnohé otázky, zejména pokud jde o počátky vzniku území lidu izraelského, vykoupeného krví a dobýváním. Kde mluví Hospodin a kde Mojžiš? A jakou hodnotu mají dnešní retro fabulace o situacích ze vzdáleného dávnověku? Kde začíná a kde končí právo na hodnocení z odstupu tisíciletí? Vždyť i "tady a teď" prožíváme nejistotu a morální dilemat chápání událostí, ve kterých se ocitáme jako svědci. Člověk utíká k víře, která má "zapovězeno" ptát se tam, kde existuje slovo AUTORITY Nejvyšší.