tak sme išli na úrad. Vo štvrtok ja s tetou. V piatok musel prísť aj ujo ako spoluvlastník, samozrejme, v pracovnej dobe, inokedy nemajú otvorené. A potom ešte raz ja, lebo odhlásiť z Bratislavy sa vraj dá až po prihlásení v Poprade – a to až po podpise všetkých vlastníkov. Volala som dopredu, či musím prísť, keď som chorá. Musím. Aj s elektronickým podpisom. A keď som prišla, pani mi povedala, že to dnes nevybavíme, lebo padli systémy ministerstva vnútra. Aj polícii vedľa. Kedy pôjdu, nevedel nikto. Až potom sme sa dozvedeli, že to bol ruský hackerský útok.

Tri dni, traja ľudia, jeden riadok v registri.

Ten riadok pritom podľa zákona nič neznamená. Z prihlásenia na trvalý pobyt nevyplýva žiadne právo k bytu ani voči jeho vlastníkovi. Má evidenčný charakter. Je to len údaj o tom, kde ma štát vedie.

Lenže neznamenať nič je iba jeho polovica. Obciam sa väčšina podielových daní rozdeľuje podľa počtu obyvateľov s trvalým pobytom. Na jednom riadku v registri tak visí najväčší príjem rozpočtu takmer každej obce na Slovensku.

Preto sa pod statusom o prihlasovaní pobytu objaví muž, ktorý napíše, že je stále Skaličan, hoci tam dlhodobo nežije. Prečo? Lebo chce peniaze pre Skalicu. Nie je to výstrednosť, je to racionálne. Trvalý pobyt už dávno nie je informácia o tom, kde bývam. Je to rozhodnutie, ktorej samospráve pošlem časť svojej dane. Hlasovací lístok, ktorý sa tvári ako adresa.