prestala som sledovať nedeľné diskusné relácie. Niežeby ma nezaujímalo, kam táto republika smeruje, len ma už nezaujímajú tie kecy – prázdne reči, naučené frázy, polopravdy a klamstvá. Každý je chrumkavý, každý je skvelý, len nepochopený, všetci ostatní klamú. Dookola to isté.

Čoraz menej ma baví čokoľvek postovať na Facebooku. Uplynulý týždeň stačilo spomenúť „referendum“ a je jedno, o čom ten status bol, v komentároch sa dočítate všetko: čo mali robiť politici, čo ste mali robiť vy, kto je dobrý a kto zlý. Každý to vie najlepšie. Dookola to isté.

Bolo referendum. Dopadlo tak, ako sa dalo očakávať – je neplatné. Dokonca s historicky najnižšou účasťou, ak nepočítame rok 1997, keď Gustáv Krajči nevytlačil štvrtú otázku. Vopred prevažoval názor, že bude neplatné a prvá otázka protiústavná. Napriek tomu Demokrati zbierali podpisy, napriek tomu ich odovzdali, napriek tomu sa uskutočnilo. A nezmenilo sa nič. Dopadlo podľa očakávania väčšiny, ktorá sa naň pozerala triezvo.

Sama som na referende nebola. Nebola som na žiadnom. Nechcem podporovať referendá, ktoré evidentne nebudú platné a budú len niečou kampaňou na náklady všetkých. Inštitút referenda v ústave je nefunkčný – o tom, ako ho sfunkčniť, som písala v májovom .týždni. O tom sa bavme. A všade je ticho.