dlhová brzda nie je obyčajný zákon. Je to ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti a ústavodarca mu dal silu ústavy práve preto, aby nebol vecou nálady vlády. Hovorí jednoducho: keď verejný dlh prekročí stanovenú hranicu, vláda musí požiadať parlament o dôveru. Nie aby padla, ale aby sa pri rozhasenom hospodárení verejne postavila pred poslancov a obnovila svoj mandát. To je celé.

Spúšťač bol jasný ako facka. Eurostat vlani v októbri potvrdil dlh za rok 2024 na úrovni 59,7 % HDP, teda hlboko nad limitom. Vláde 22. novembra uplynula dvojročná ochranná lehota a od ďalšieho dňa mala bezodkladne požiadať o dôveru. Najbližšia schôdza bola koncom novembra. Žiadosť na nej podaná nebola. Neprišla ani potom. A potom ešte pekne dlho nie.

Namiesto nej prišlo to, čo táto vláda ovláda najlepšie: prekrúcanie faktov. Teda pardon: tvorivý výklad ústavy. Podpredseda Smeru Richard Takáč radil novinárom, nech si dajú slovo „bezodkladne“ vyložiť, veď „pre niekoho to môže byť niekoľko mesiacov, pre niekoho aj rok“. Tak určite. Premiér to dorámoval: zákon bude vláda rešpektovať „v termíne, ktorý bude považovať za adekvátny“. Z jednej vety zákona sa stala vec názoru. A správny názor mala mať, samozrejme, len a len vláda.