1

Existujú dve tváre politickej lojality – autokratická a slobodná.  Autokratický typ politiky sme na Slovensku zažili za Mečiara a zažívame ho za Fica. V autokratickom type lojality sa lojalita zamieňa za oddanosť vodcovi. Pokiaľ je mu politik oddaný, môže si byť istý jeho lojalitou, tak ako dnes bývalý prezident Policajného zboru a dnešný podpredseda Národnej rady Tibor Gašpar. Robert Fico ide dokonca tak ďaleko, že je kvôli Gašparovi ochotný druhý raz porušiť nepísané pravidlo slovenskej politiky v slobodnej spoločnosti po roku 1989 – že nárok na miesto podpredsedu parlamentu majú nielen vládne, ale aj opozičné strany a vládna moc má ich personálne rozhodnutie rešpektovať, a to počas celého volebného obdobia. Inými slovami povedané, Progresívne Slovensko a celá opozícia nemajú v tejto veci cúvnuť, majú podať návrh na odvolanie Tibora Gašpara bez ohľadu na to, že majú na jeho odvolanie minimálnu šancu, a ja by som to doplnil: nemajú v prípade odvolania Martina Dubéciho navrhovať na jeho miesto nijakého náhradníka – aj to je symbolické gesto a skúška vzájomnej lojality slobodnej časti politického spektra.

2

Publicista Jozef Majchrák nedávno napísal: „Niekdajší politik KDH a SDKÚ Ivan Šimko vydal pred niekoľkými rokmi knihu, ktorú by si dnešní opoziční lídri mali prečítať ako povinné čítanie. Volá sa Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara.“ Vyzdvihuje najmä jeden moment: „... koľko času a energie boli vtedajšie opozičné strany ochotné venovať spoločným rokovaniam o témach, na ktorých im veľmi záležalo.“ Bol som pri tom. Boli to ťažké rokovania, ani nie tak v réžii Ivana Šimka ako Mikuláša Dzurindu. Na ich začiatku však mal Ivan Šimko neformálnu autoritu, ktorú postupne strácal, až kým na konci celého procesu nemusel skonštatovať, že ostal bez odmeny, t. j. bez miesta v exekutíve (ako minister vo vláde) či v parlamente (ako predseda a podpredseda parlamentu). On sám pritom spätne konštatuje, že jeho odmietnutie Dzurindových náhradných ponúk (miesto štátneho tajomníka v exekutíve) a šéfa poslaneckého klubu v parlamente bolo z jeho strany chybou vyplývajúcou zo sebapreceňovania a z neschopnosti jasne si stanoviť vlastné ciele. 

3

Bol som pri tom a dnes už môžem vtedajšie dianie posúdiť z trojitej perspektívy. Prvou je situácia vzniku Slovenskej demokratickej koalície v roku 1998, druhou čas napísania a vydania Šimkovej apologetickej knihy Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara. Dramatický príbeh porážky mečiarizmu. Žilina: Artis omnis, 2018. Treťou je aktuálna prítomnosť, v ktorej sa hľadajú analógie s jednotlivými situáciami po roku 1989 a najčastejšie sa nachádzajú vo výmene Mečiarovej vlády v roku 1998.  

Tých dnes už pomaly štyridsať rokov od roku 1989 znamená faktickú historizáciu Novembra  1989, čo je priestor pre mnohé fantazmy. Stačí si položiť otázku, prečo po každom víťazstve demokratických politických síl došlo v historicky krátkom čase k ich prehrám – po roku 1989 zvíťazili v roku 1992 Mečiarovi autokrati za pomoci časti bývalej Verejnosti proti násiliu okolo Milana Kňažka; po Mečiarovej prehre pri predčasných voľbách v roku 1994 došlo vzápätí k jeho víťazstvu po predčasných voľbách a v tom istom roku aj k štvorročnej Mečiarovej vláde v rokoch 1994 – 1998, ktorá znamenala nástup ponovembrovej autokracie a privatizačného rozkrádania verejného majetku v na Slovensku v nevídanej miere.  

To sa potom zopakovalo po porážke Mečiarovej vlády a jeho spôsobu vládnutia v roku 1998, keď následne v roku 2006 vystriedal Mečiara mladší autokrat Robert Fico, opierajúci sa o Mečiarovo HZDS a Slotovu SNS a potom po dvojročnej vláde Ivety Radičovej v rokoch 2010 – 2012, keď najprv v rokoch 2012 – 2016 vládol Fico sám a potom v rokoch 2016 – 2020 s SNS a stranou Most-Híd – aj s mojimi niekdajšími priateľmi z VPN.