sme v spolupráci až takí dobrí, že to zmiatlo prvých výskumníkov prirodzených spoločenstiev. Pozorovali, ako členovia kmeňov nezištne pomáhajú blízkym, ochotne sa zapájajú do spoločného úsilia a vôbec sa nepýtajú „čo z toho budem mať ja“. Začali tak vznikať texty o „vznešených divochoch“, ktorí vraj žili v „primitívnom komunizme“, kde „každý pracuje podľa svojich schopností a dostáva podľa svojich potrieb“.
Od týchto idealizovaných predstáv už bol len krôčik k tomu, aby niektorí myslitelia vyhlásili práve tento typ spolupráce založený na dobrote ľudského srdca a na sledovaní kolektívneho blaha za prirodzený stav človeka, za jeho autentické nastavenie. A naopak: všetko sebecké, zištne správanie, ktoré videli okolo seba v modernej spoločnosti, začali považovať za umelé, za produkt skazenej civilizácie, za dôsledok kapitalizmu.
paleospolupráca bez pozlatka
Ako popisujem v knihe O pôvode prosperity, neskoršie výskumy ukázali, že za touto na prvý pohľad romantickou spoluprácou nestál bezbrehý altruizmus ani vrodená túžba po rovnosti a spoločenskom blahobyte. Praveká harmónia bola skôr výsledkom sofistikovaných a pragmatických pravidiel a mechanizmov, ktoré dokázali usmerniť jednotlivcov sledujúcich vlastný záujem k mierumilovnej spolupráci.
Napríklad to, čo sa javí ako nezištné zdieľanie koristi úspešnými lovcami, nebolo prejavom úprimného altruizmu. Skôr išlo o poistnú schému. Lovenie je neistý biznis a lovci sa pomerne často vracali s prázdnymi rukami. Z pohľadu jednotlivca je preto výhodné dohodnúť sa na norme zdieľania: umožňuje to poistiť sa proti neúspešným výpravám a maximalizovať očakávané výnosy v dlhom časovom horizonte. Za romantickým obrazom zdieľania sa tak skrýva chladná logika poistnej matematiky.
Podobne sa za nezištnou pomocou členovi kmeňa často ukrývajú recipročné očakávania. Alebo dobrovoľná práca na spoločnom projekte je v skutočnosti poháňaná konkurenčným bojom o vyšší spoločenský status. Za idylickým prispievaním na verejný statok stojí logika investovania do vlastného sociálneho kapitálu – do reputácie, ktorá sa v budúcnosti zhodnotí.
Malé spoločenstvá tak dokázali pomocou premyslených pravidiel hry a mechanizmov založených na reciprocite a reputácii nasmerovať jednotlivcov sledujúcich vlastný záujem k spolupráci. Vytvorili prostredie, v ktorom platí princíp: „pomocou tebe, pomôžem sebe“.
paradoxná psychológia seba-klamov
Lenže pozor. To, že dnes dokážu evoluční psychológovia a antropológovia takto interpretovať vnútornú dynamiku spolupráce v kmeňových spoločenstvách ešte neznamená, že ju tak vnímajú aj samotní jej aktéri. Ľudia spolupracovali na základe reciprocity a reputácie počas drvivej väčšiny svojej evolučnej histórie. Tieto mechanizmy sa nám dostali pod kožu. Formovali naše emócie aj našu intuitívnu morálku. Sú automatizované. A čo je najzaujímavejšie – fungujú lepšie, keď si ich otvorene nepriznávame.
Človek, ktorý úprimne verí, že pomáhanie druhým, prispievanie na spoločné projekty a dodržiavanie noriem je morálne správne, je spoľahlivejším partnerom než ten, kto tak robí vypočítavo a strategicky. Uveriť vlastnému „altruistickému príbehu“ je evolučne výhodná stratégia. Dnes sa celá oblasť evolučnej psychológie venuje otázke, prečo môže byť v rôznych situáciách evolučne výhodné podliehať seba-klamom (self-deception) a aké psychologické mechanizmy za tým stoja.
Táto skrytá a v mnohom paradoxná dynamika osobných vzťahov v nás prežíva dodnes. Pomáhame priateľom nezištne a bez nároku na protislužbu – no očakávame od nich, že sa budú správať rovnako. Prispievame na spoločné projekty a dodržiavame normy, pretože je to správne – no zároveň sa pri tom neustále pozeráme cez rameno, či sa niekto pozerá.
Je znakom nízkej sociálnej inteligencie otvorene poukazovať pri pomoci druhým alebo pri dodržiavaní noriem na recipročný či reputačný motív. Sme ochotní to tolerovať pri malých deťoch, ale pri dospelom človeku by bolo takéto otvorené podmieňovanie spolupráce s blízkymi spoločensky deštruktívne.
Predstavte si, že pomôžete kamarátovi vyniesť chladničku do bytu a vzápätí mu nadiktujete presný termín, kedy bude musieť pomôcť on vám. Alebo prispejete na dobrú vec a začnete si otvorene pýtať obdiv. Už len samotné prečítanie týchto príkladov v nás vyvoláva nepríjemné emócie. Naopak prirodzene nás priťahuje nezištná pomoc a úprimné dodržiavanie noriem. Na tomto emočnom základe je postavená naša predstava o spolupráci.
problém trhu – príliš naoko
Problém nastáva vo chvíli, keď sa človek vybavený takouto komplexnou „paleo-mysľou“ začne zamýšľať nad fungovaním neosobnej spolupráce prostredníctvom trhu. Tá je na fundamentálnej úrovni založená na podobnom princípe ako spolupráca prostredníctvom reciprocity a reputácie. Aj trh je spoločenská technológia, ktorá dokáže nasmerovať vlastný záujem jednotlivca do slúženia druhým. Aj na trhu platí, že „pomôžem tebe, pomôžem sebe.“ Len sa to odohráva na neosobnej úrovni spolupráce medzi cudzincami. Pochopenie tohto mechanizmu patrí k hlavným príspevkom Adama Smitha k ekonomickej vede: „Za večeru nevďačíme dobrej vôli mäsiara…“
Mnohí si všimli túto podobnosť medzi paleospoluprácou a moderným trhom. Napríklad antropológ Stephen Shennan napísal: „My sa zapájame do výmen, aby sme dosiahli zisk, oni to robia, aby upevnili sociálne vzťahy; my obchodujeme s tovarmi, oni dávajú dary.“
Existuje tu však jeden dôležitý rozdiel. Pri daroch a sociálnych vzťahoch je vlastný záujem ukrytý pod vrstvami rituálov a morálnych príbehov, ktoré si navzájom rozprávame. Trh túto masku strháva. Zisk a obchod sa len ťažko dajú rámcovať ako nezištná pomoc či sledovanie spoločného dobra. Zisk je finančným vyjadrením vlastného záujmu a všetci vieme, že jeho dosahovanie je hlavným cieľom podnikania. V obchodnom zákonníku sa doslova píše: „Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.“
Áno, ľudia vidia, že podnikatelia im poskytujú mnohé užitočné služby a dodávajú dôležité tovary. Ale rovnako vidia, že si za svoju „pomoc“ okamžité pýtajú protiplnenie. Zaplatiť. Nie je tu žiadny priestor pre akýkoľvek náznak spoločenského „divadielka“ ako pri recipročnom charaktere priateľstva. Spolupráca na trhu je bez pozlátka. Podnikateľ je v roly toho priateľa, ktorý vám po pomoci s chladničkou hneď nadiktuje, čo a kedy požaduje na oplátku.
Extrémne úspešní podnikatelia, ktorí dokázali poslúžiť veľkému množstvu ľudí na trhu extrémne zbohatnú. A všetci to môžu vidieť – je to explicitne zachytené a zverejnené v účtovnej závierke. Pri verejne obchodovaných firmách je dokonca tohto zbohatnutie možné sledovať v reálnom čase na grafoch. Nedá sa tým nepochváliť. Lenže otvorené chválenie sa – aj dobrými skutkami – ľudí prirodzene odpudzuje. Zapne sa náš reflex volajúci po potrebe pristrihnúť krídla tým, čo príliš vyskakujú. Antropológovia to volajú „status leveling“ (vyrovnávanie statusu), my to môžeme zjednodušene nazvať závisť.
Podnikatelia na trhu sa inštinktívne snažia svoje pôsobenie prekryť vrstvou morálnych príbehov, ktoré ulahodia naším paleo-emóciam. A nejde len o aktuálne populárne ESG reporty, v ktorých firmy zdôrazňujú, koľko zamestnávajú žien, nevypúšťajú emisií, a koľko opravili detských ihrísk. Firmy vymýšľajú a propagujú svoje oficiálne „misie“. Napríklad spoločnosť Nike tvrdí, že chce „prinášať inšpiráciu a inovácie každému športovcovi na svete“. Dlhodobou misiou Facebooku je „dať ľuďom silu budovať komunitu a približovať svet k sebe“. A cieľom spoločnosti Coca-Cola je „osviežovať svet a prinášať momenty optimizmu a radosti“. Nemusíme mať PhD. z ekonómie, aby ste vedeli, že sú to všetko pozlátka. Tieto korporátne vyhlásenia nie sú skutočný dôvod, prečo spomínané firmy existujú ani čo ich poháňa.
Je to akási hra, v ktorej my vieme, že oni vedia, že my vieme. A neexistuje žiadny problém do momentu, kým túto hru nezačnú zneužívať politici. Zachytili ste niekoho na ulici, že by protestoval proti zvýšeniu firemnej dane na 24%? Alebo spisoval petíciu proti 40% efektívnej daňovej sadzbe bánk? Politici vedia, že voličom zisk akosi nevonia, a nebudú ho brániť telom. Sú to pritom opatrenia, ktoré nám všetkým znižujú rast miezd, príjmov a bohatstva.
Proti takémuto zneužívaniu emócií sa ťažko hľadá medicína. Od vydania „biblie“ ekonómie, Bohatstva národov Adama Smitha uplynulo 250 rokov, a stále sa ekonómom nepodarilo dostať ľuďom do hláv, že na trhu je finančne úspešný človek zároveň aj spoločensky prospešný. Poznatok, že otvorene sebecký motív môže viesť ku prospechu všetkých ide proti našim paleo-inštinktom.
Neostáva nám nič iné, ako vytrvalo o týchto fenoménoch písať, prednášať a rozprávať. Snáď aj vy po prečítaní tohto textu budete mať skvelú tému na rozhovor pri najbližšom rodinnom obede.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.