počas vojny v Perzskom zálive v roku 1991 dopadali na izraelské mestá rakety vypálené z Iraku režimom Saddáma Husajna. V nemocniciach v Tel Avive a Haife sa židovskí aj arabskí lekári, sestry a pacienti spoločne ukrývali v utesnených miestnostiach, kým húkali sirény. Pod rovnakou hrozbou rokoval aj Kneset, kde arabskí a židovskí poslanci pokračovali v práci. Tieto obrazy vystihovali zložité spolunažívanie, ktoré Izrael sprevádza od jeho vzniku – realitu ostro kontrastujúcu s démonizačným obvinením, opakovane živeným na pôde OSN, že Izrael je „rasistický režim“.

V decembri toho istého roku Valné zhromaždenie OSN zrušilo Rezolúciu 3379, prijatú 10. novembra 1975, ktorá vyhlásila, že „sionizmus je formou rasizmu a rasovej diskriminácie“. Zrušenie však odstránilo len vetu, nie antiizraelský naratív. Príbeh, ktorý OSN pomohla napísať - sionizmus je morálny zločin - pokračoval a pokračuje ďalej. Toto stotožnenie znie dnes hlasnejšie než kedykoľvek predtým: od orgánov OSN cez národné parlamenty, médiá a sociálne siete až po univerzitné kampusy, najmä po masakre zo 7. októbra 2023 a následnej vojne medzi Izraelom a palestínskymi teroristickými skupinami.

„Sionizmus = rasizmus“ nevzniklo v seminárnej miestnosti, ale v konkrétnej geopolitickej konštelácii. Po arabsko-izraelskej vojne v roku 1967 potreboval Sovietsky zväz vysvetliť, prečo boli jeho spojenci v Egypte, Sýrii a Jordánsku – vyzbrojení sovietskymi tankami aj doktrínou – porazení Izraelom v priebehu šiestich dní. Moskva prišla s exportným produktom: antisionizmus prebalený ako antirasizmus, šírený cez štátne médiá, „mierové“ kongresy a tzv. sionológiu – pseudoodbor ušitý na mieru senzibilite nedávno dekolonizovaných štátov. Posolstvo bolo brutálne jednoduché: Izrael nie je malá demokracia, ktorá sa bráni, ale koloniálna výspa Západu a údajný nástroj amerického imperializmu.

Zvyšok dotvorila politika sedemdesiatych rokov. „Tretí svet“ so svojou ideológiou glorifikoval revolučné - neraz teroristické - hnutia, ako Organizáciu pre oslobodenie Palestíny (OOP); kefíje a kalašnikovy sa stali trendy symbolmi „odporu“. Naprieč Európou krajne ľavicové teroristické skupiny – Frakcia Červenej armády v Západnom Nemecku či Červené brigády v Taliansku - vykresľovali únosy lietadiel, atentáty a obsadzovanie ambasád ako „boj za spravodlivosť“ a „antiimperializmus“. V roku 1974 vystúpil Jásir Arafat na Valnom zhromaždení OSN opásaný puzdrom na pištoľ. Krátko nato získala OOP štatút stáleho pozorovateľa, hoci jej charta zakotvovala „ozbrojený boj“ za zničenie Izraela. V tom čase stál na čele OSN generálny tajomník Kurt Waldheim, o ktorom sa neskôr ukázalo, že zatajil službu vo Wehrmachte na nacistami okupovanom Balkáne.