strategické myslenie vlády sa obmedzuje na udržanie moci populizmom a zabezpečenie prítoku eurofondov a niektorých zahraničných investícii pre kleptokratické potreby strany, jej chodu a poslušnosti poslancov a tiež stále viac nenásytného a stále menej odborne prínosného aparátu. Iný zdroj koristenia na verejných prostriedkoch sa pri konsolidácii hľadá ťažšie. 

Vedenie krajiny sa venuje iba vlastnému prospechu. Strategické zmluvy s alternatívnymi dodávateľmi plynu, ropy či budúcich inovácii chýbajú, generačný upgrade vysokého školstva pre rast odborníkov v IT, energetike a technike nenastal. Odborníkov nám naopak odoberajú univerzity z iných štátov, keďže naše vysoké školy nemajú dostatočný potenciál (snáď až na dve lekárske a jednu technickú fakultu). Šikovní stredoškoláci si sami robia rešerš o dostupných vysokých školách a keďže referencie nie sú lákavé, odchádzajú študovať inam. Školstvo je v nových globálnych reáliách a výzvach nepoužiteľné a deti môžu mať len šťastie, ak majú rodičov, ktorí im doplnkové vzdelávanie zabezpečia paralelne, a to prakticky už od druhého stupňa vzdelávacieho procesu.

Ak sme mali normalizačné obdobie Husákových detí, teraz máme obdobie Ficovej dekadencie a úpadku. Mať deti sa stáva ekonomickou položkou rovnako ako otázka, či si môžeme dovoliť auto alebo nový televízor.

Jedným zo základných prejavov životaschopnosti národa je strategické plánovanie aj pre zlé časy. To za vlád Fica nenastalo. Konštantný ekonomický rast prevzal od vlád Dzurindu a čerpal z neho, kým sa na úspešnej vlne dalo udržať. Pre kleptokrata a populistu nie je budúcnosť priorita, on potrebuje krajinu vyžmýkať a potom zrealizovať escape plan. Verejné inštitúcie sú už dlho objektom mocenského dosadzovania disciplinovanej zložky občanov, profitujúcich z príslušnosti k vládnucim stranám.