v čase, keď sa masaker začal, som bol na Slovensku. Okolo pol siedmej ráno mi volal môj partner Dror a pýtal sa, či som videl správy – že z Gazy na Izrael letia stovky, možno tisíce rakiet. Najprv som to bral s chladnou hlavou, myslel som si, že Železná kupola hrozbu zneutralizuje ako už toľkokrát predtým. Ale potom Dror povedal vetu, ktorá mi zovrela žalúdok: „Hamasníci sú v Sderote, zabíjajú ľudí.“

Otvoril som The Times of Israel – a tam to bolo. Video, na ktorom biely pick-up Toyota plný ozbrojených teroristov Hamasu strieľa z automatických zbraní a RPG. V tej chvíli som cítil, že sa deje niečo strašné. No netušil som, že Izrael práve zažíva jeden z najbrutálnejších útokov modernej histórie – akt terorizmu, ktorého krutosť presahuje hranice ľudského pochopenia.

REPROFOTO YOUTUBE

Dodnes, keď vidím bielu Toyotu na ceste, zmeraviem. Stuhnem, srdce mi začne biť rýchlejšie. Na sekundu som späť v tom okamihu – vidím tie hrôzostrašné zábery, ozbrojencov, ktorí strieľajú civilistov, ťahajú telá a kričia „Allahu Akbar“. Je to inštinktívna reakcia, ktorú neviem ovládnuť. Obrazy toho dňa mám navždy vypálené do pamäti.