musím povedať, že som dlhodobo sklamaný z toho, že ide z veľkej časti o skupinu ľudí, ktorá sa prejavuje navlas rovnako ako akákoľvek skupina, ktorá lobuje za svoju vec. Keď sme sa pod mojimi príspevkami na facebooku preli s Tomášom Kováčikom o tom, či je novela ústavy diskriminačná, spomenul som okrem iného antidiskriminačný zákon, ktorý hovorí aj o diskriminácii na základe „rodovej identifikácie“. Reakcia Tomáša bola: „to sme neustrážili“. Presne takto sa prejavujú lobistické skupiny – číhajú na akýkoľvek návrh a predkladanú legislatívu, aby ju následne pripomienkovali, blokovali a podobne. Cieľ tejto lobistickej skupiny je vytvoriť legislatívu zrkadliacu jej svetonázor. Svetonázor tu necieli na pretváranie spoločnosti alebo spirituálne prebudenie, ale na vytvorenie konzervatívnej politickej normy v prospech určitej skupiny ľudí, nie v prospech všetkých ľudí. To si treba natvrdo uvedomiť – slovo „katolikos“ v tomto prípade nemá znamenať všeobecný.

V slovenskom cirkevnom prostredí dlhodobo kazia ovzdušie politizujúci kňazi, akým je napríklad Marián Kuffa. Konferencia biskupov Slovenska voči takýmto anomáliám nezasahuje, ticho ich toleruje a dokonca sa teší z Ficovej novely a jeho konzervatívneho ťaženia, pretože to cirkev dostáva do nielen ideologickej, ale aj pragmatickej výhody. Mať premiéra na svojej strane, hoci len z číro povrchných dôvodov (cirkevná lekcia z machiavelizmu, o ktorej nás poučil aj Marek Krajčí), je výhodnejšie ako nemať, ak sa teda na celú vec pozeráme prakticky a oportunisticky. Cirkvi viac ako korupcia v štáte a systematické dekomponovanie demokracie a práva vadí rodová ideológia, na ktorej rozšírení sa u nás vlastne najviac podieľa práve ona – pretože bez nej by sme o nej sotva tušili. U nás, na rozdiel od zhora riadenej dekompozície demokracie, rodová ideológia ani neoliberalizmus nikdy nevládli. Všetko to je demagógia a strašenie s veľmi nešťastným dopadom na to, čo svorne diagnostikujeme ako polarizácia spoločnosti – a áno, ako jeden z jej zdrojov vnímam u nás samotnú cirkev. V podstate je to katolícka rovnako ako evanjelická a rôzne protestantské cirkvi – ich postoje sa v takzvanom politickom kresťanstve veľmi bratsky zbiehajú.

REPROFOTO YOUTUBE

Okrem toho, ide o vytrvalé diskriminačné snahy o obmedzenie práv ľudí, ktorí žijú inak ako je konzervatívna predstava, vrátane napríklad možnosti, aby si dieťa adoptoval z detského domova pár rovnakého pohlavia alebo rodič nežijúci vo zväzku. Morálka v prospech dieťaťa a jeho vývinu tu odrazu nefunguje. Cirkevné kruhy u nás podporujú a šíria aj antipsychiatrické postoje a pseudovedecké nezmysly, ktorými ďalej živia svoje „antirodové“ stratégie, akou je možnosť „liečby“ homosexuálnej orientácie alebo inej rodovej identity ako by zodpovedala telesnému pohlaviu. Darí sa jej v týchto vybraných „odborných“ problémoch na svoju stranu ťahať aj viacerých psychológov a psychiatrov, ktorí (niekedy skôr v náznakoch a kryptospôsobom, ale predsa len) opúšťajú odborný konsenzus a hája konzervatívne stanoviská neodborným a pochybným spôsobom, k čomu som nesmierne kritický. Proti týmto vyslovene škodlivým a pre život ľudí zničujúcim sugestívnym stratégiám sa už vyjadrovali rôzni odborníci v minulosti, vrátane mňa i Slovenskej psychiatrickej spoločnosti v čase, keď som ešte nebol jej predsedom. Treba jasne povedať, že ide o číry nezmysel, ktorým sa šíri lož a prostredníctvom ktorých sa i poctiví veriaci, hľadajúci pravdu, efektívne manipulujú. Z propagácie konverzných terapií v našom prostredí som zdesený a viem doložiť mnohými zdrojmi to, ako a kde sa tieto nezmysly živia. 

Pravda jedna jediná o celom svete podľa mňa nie je, ale o jednotlivostiach v ňom áno. To, že by sa homosexualita dala liečiť pravda nie je. Cirkev u nás sa namiesto hlásania evanjelia a podnecovania ľudí k duchovnému videniu dala na cestu konzervatívnej politiky, respektíve politizácie Ježišovho učenia, čo si ja v sebe vyhodnocujem rozhodne ako problém. Na reakcie typu, že ide iba o zápas za pravdu, som odolný. Pozrime sa, ako je politicky zničená pravoslávna cirkev v Rusku, čo sa deje s cirkvou v Maďarsku, ktorej nielenže Orbán nevadí, ale ktorá z jeho národných a konzervatívnych politických gest vyslovene ťaží, a pozrime sa, kde bola pred socializmom cirkev u nás (prezradím stručné heslo: „klérofašizmus“), aby si aj príslušníci cirkvi, ktorým som mimochodom aj ja, túto inštitúciu neidealizovali, ale k nej boli vyslovene kritickí, pretože pravda – a to sa učí na medicíne – je výsledkom kritického myslenia a overovania si faktov. Cirkev môže byť nebezpečná.

Našťastie, ľudia, ako je napríklad František Mikloško, vedia vnímať i súvislosti v iných perspektívach a odmietajú redukovať politiku a spoločenské dianie na Slovensku na pár vyostrených hodnotových konfliktov. Charakter prostredia, v ktorom vznikajú, a to, prečo vlastne vznikajú práve teraz, môže byť dôležitejšie ako tieto konflikty samotné.

Text bol publikovaný na FB Michala Pataráka.