v prvej časti komentára som predstavila znenie navrhovaného ústavného článku, v ktorom si má Slovenská republika zachovávať zvrchovanosť vo veciach „národnej identity“, ktorú tvoria predovšetkým „kultúrno-etické otázky“, popísala som zámer zákonodarcu a načrtla, že problém tohto ustanovenia môže spočívať v tom, že sú tieto pojmy nejasné, navyše sú tam slovíčka ako „najmä“ a „predovšetkým“, že každý si to bude vykladať po svojom a vznikne neistota. Plus to môže znamenať nižšiu ochranu práv niektorých skupín či jednotlivcov, lebo sa nebude rešpektovať európske či medzinárodné právo, ktoré ju zaručuje na vyššej úrovni. Dnes sa dostanem v prvom rade k tomu, prečo to podľa niektorých, naopak, problematické nie je.

Počúvala a čítala som docenta Bujňáka z mojej alma mater, Právnickej fakulty UK v Bratislave, ozaj dobrého odborníka na ústavné právo. Z jeho argumentácie, prečo by nebolo problematické, ak sa schváli vládou navrhované znenie článku ústavy ohľadom národnej identity, som si vzala predovšetkým tieto argumenty. 

Po prvé, toto ustanovenie neznamená, že Slovenská republika nebude rešpektovať už schválené európske či medzinárodné záväzky. Po druhé, aj Zmluva o Európskej únii sa odvoláva na národnú identitu, konkrétne na to, že EÚ sa zaviazala rešpektovať národnú identitu členských štátov. Po tretie, ak by slovenský Ústavný súd chcel, už teraz by mohol nerešpektovať niektoré rozhodnutia medzinárodných či európskych inštitúcií aj Súdneho dvora EÚ, pretože v právnej teórii existuje doktrína ultra vires, ktorá sa už uplatnila v iných európskych štátoch a zjednodušene znamená, že Ústavný súd povie, že Súdny dvor EÚ prekročil svoje právomoci, ktoré sme naň aj my preniesli (ultra vires je po latinsky „nad rámec právomocí“), a tak nemáme povinnosť jeho rozhodnutie rešpektovať. Predstavte si to zjednodušene na absurdnom príklade, že za vami príde policajt a dá vám pokutu, lebo máte červené auto. Jasne konal nad rámec svojich právomocí, čiže nemusíte platiť. V skutočnosti to nie je také jednoduché, ale k tomu sa ešte dostaneme. Po štvrté, aktuálne zloženie a rozhodnutia slovenského Ústavného súdu nasvedčujú, že rešpektuje medzinárodné aj európske záväzky aj rozhodnutia medzinárodných a európskych inštitúcií, nepoužíva ani doktrínu ultra vires a nič nenasvedčuje, že by to chcel či mal v aktuálnom obsadení meniť. Po piate, v ústave máme iné ústavné normy, ktoré neprestávajú platiť, napríklad tie, ktoré chránia ľudské práva, Ústavný súd tak bude musieť normu „národnej identity“ vyvažovať s týmito normami, ak sa dostanú do konfliktu, a docent Bujňák se nebojí, že by tieto normy poprel alebo z nich nezachoval maximum. Po šieste, čo je pomerne komplikovaný argument, nový odsek článku 7 má znieť takto: (7) Nič v tejto ústave a ústavných zákonoch nemožno vykladať ako súhlas Slovenskej republiky s prenosom výkonu časti jej práv vo veciach tvoriacich národnú identitu. Keďže sa tu hovorí len o ústave a o ústavných zákonoch, nie o výsledku referenda so silou ústavného zákona, mohol by Ústavný súd použiť argument, že celý tento článok o národnej identite sa netýka právomocí EÚ, teda nemôže nerešpektovať rozhodnutia európskych inštitúcií, lebo do EÚ sme sa dostali práve cez referendum a to sa v tomto ustanovení nespomína.

Takže máme šesť argumentov docenta Bujňáka, prečo nepokladá schválenie tohto článku v novele ústavy za problematické. Poďme si ich rozobrať od konca. Šiesty argument sa mi páči, ale nik z nás nevie, či by ho takto Ústavný súd aplikoval. A ak áno, vládnej moci by sa to nepáčilo a Ústavný súd by skúsila ešte viac oslabiť. Podobne je to s piatym argumentom. Súhlasím, iné ústavné normy neprestanú platiť a Ústavný súd ich bude vyvažovať, ale nik z nás nevie, ako to dopadne v konkrétnom prípade. Súhlasím s prvým a druhým argumentom, no samy osebe (ani v spojení s posledným argumentom) nestačia na záver, že prijatie článku nebude problematické. Najväčšiu slabinu vidím v treťom a štvrtom argumente, lebo sa týkajú len aktuálneho zloženia Ústavného súdu. Ústava sa netvorí ani nemení nato, aby sme sa spoliehali, že kým tam je aspoň týchto 12 sudcov, je to okej, lebo sú naklonení rešpektovať medzinárodné a európske záväzky a rozhodnutia. Inak, na Ústavnom súde už takmer dva roky chýba 1 sudca z 13. Prečo? Lebo medveď. Budúci rok v júli končí funkčné obdobie Jane Baricovej, v decembri 2029 Miroslavovi Durišovi, ostatným v roku 2031, keď sa bude kompletne obmieňať Ústavný súd, poslednému Robertovi Šorlovi v roku 2032. Ani sa nenazdáme a je tu nový Ústavný súd, ktorý všeličo môže vykladať inak.

S argumentmi docenta Bujňáka, že schválenie nového ústavného článku o „národnej identite“ by nebolo problematické, tak nemôžem súhlasiť. Nabudúce vám napíšem, ako to bolo s rozhodnutiami ultra vires v iných štátoch.