ešte viac ma však zarážali reakcie pri konfrontácii týchto ľudí z „nášho tábora“. Ľudí, z ktorých mnohí bežne dúfajú v slušnejšie Slovensko a kritizujú iných za šírenie nenávisti na sociálnych sieťach. No keď sa to zrazu hodí, slušnosť vymenia za pokrytectvo a bez okolkov sa pridajú na stranu temna – a ešte si to tvrdošijne obhajujú.
sú momenty, keď by sme mohli – a možno aj mali – ostať ticho
V prvom rade musím zdôrazniť, že si úplne základnú slušnosť v čase bezprostredne po niekoho smrti netreba mýliť s ospravedlňovaním jeho hodnôt, názorov a najmä skutkov. Viacerí sa totiž v reakciách ohradili voči tomu, aby sme teraz zrazu zakrývali oči pred dlhoročnou politickou agendou Anny Záborskej, ktorú sme tak hlasno a bez servítok kritizovali.
Nemusíme. Ani ja som na ňu za života nenašiel veľa pekných slov. Určite ma nikto nemôže obviniť z toho, že by som jej názorové nastavenie chcel obhajovať. To však neznamená, že sa musíme správať, ako by komentárové sekcie pod článkami boli putikou zo štvrtej cenovej. (Nenadarmo ich viaceré médiá vypli.)
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.