nepotvrdenie dodania hlasu od Františka Mikloška a nakoniec aj Františka Majerského a Jána Ferenčáka znamenalo, že sa hlasovanie o novele ústavy po hlasovaní o pozmeňujúcich návrhoch definitívne prerušilo a odložilo na september. Do 90 totiž chýbal 1 hlas. Zrejme vo vláde dúfajú, že nakoniec predsa len týchto poslancov – alebo iných, alebo aspoň jedného – presvedčia, aby hlasovali za prijatie novely. Dnes sa zameriam len na jednu – podľa mňa najdôležitejšiu – časť tejto novely, ktorá hovorí o národnej identite a kultúrno-etických otázkach. 

Takto znie navrhovaný text nového čl. 7 odsekov 6 a 7: 

(6) Slovenská republika si zachováva zvrchovanosť predovšetkým vo veciach národnej identity tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami, ktoré sa týkajú ochrany života a ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka, ako aj rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, vedy, výchovy, vzdelávania, osobného stavu a dedenia.

(7) Nič v tejto ústave a ústavných zákonoch nemožno vykladať ako súhlas Slovenskej republiky s prenosom výkonu časti jej práv vo veciach tvoriacich národnú identitu.

Podľa dôvodovej správy má tento článok riešiť vzťah slovenského práva vo vzťahu k právu EÚ a k medzinárodnému právu. Hovorí sa v nej aj o zdôraznení zvrchovanosti Slovenskej republiky predovšetkým v základných kultúrno-etických otázkach. Vo vzťahu k právu EÚ sa v nej hovorí o tom, že Slovenská republika preniesla časť svojich právomocí na EÚ, ale nie všetky a nie tie, ktoré sa týkajú národnej identity. Existujú výlučné právomoci EÚ, v ktorých môže konať len EÚ, ako clá, mena euro, obchodná politika. Ďalej existujú spoločné právomoci EÚ a členských štátov, v ktorých môžu členské štáty konať len vtedy, keď EÚ nekoná, ako energetika, ochrana spotrebiteľa, doprava, vnútorný trh, životné prostredie. Ďalej podporné právomoci EÚ, v ktorých EÚ len podporuje činnosť členských štátov, ako zdravie, kultúra, cestovný ruch, vzdelávanie, priemysel. Článok 4 Zmluvy o Európskej únii uvádza, že právomoci, ktoré neboli prenesené na Úniu, zostávajú právomocami členských štátov a zároveň aj to, že Únia rešpektuje národnú identitu členských štátov obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch. Spomína sa v nej zásada prednosti práva EÚ, ale aj to, že ústavné súdy napr. v Taliansku, Nemecku, Írsku, Dánsku, Česku, Poľsku a Maďarsku ju odmietli, pokiaľ ide o demokratický právny štát a ochranu základných ľudských práv. Nakoniec sa v nej uvádza, že medzinárodné záväzky majú síce prednosť pred slovenskými zákonmi, ale nie ústavou a že je tento článok dôležitý preto, aby sa zabránilo aktivizmu medzinárodných súdov a inštitúcií, ktoré zasahujú do našej národnej identity, aj keď sme na ne tieto právomoci nepreniesli, a že sa po prijatí tejto novely nebudú považovať za záväzné, ak budú zasahovať napríklad do našej definície manželstva alebo ochrany života či ľudskej dôstojnosti. 

Zámer je teda jasný. Vytvoriť ústavný základ na to, aby neboli rešpektované niektoré rozhodnutia európskych a medzinárodných inštitúcií vrátane súdov s odôvodnením, že sú proti našej národnej identite. Bude sa to týkať rozhodnutí napríklad Európskeho parlamentu, ale predovšetkým Súdneho dvora EÚ a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Problém to môže byť v tom, že sa zníži štandard ľudskoprávnej ochrany niektorých ľudí, predovšetkým LGBTI+ komunity. Snaha je zamedziť, aby európske či medzinárodné súdy či iné inštitúcie povedali, že musíme napríklad rešpektovať právne zväzky párov rovnakého pohlavia, pretože sú rešpektované v iných krajinách EÚ, alebo že má partner osoby rovnakého pohlavia nárok na trvalý pobyt v SR, ak má trvalý pobyt v SR jeho partner, s ktorým uzavreli právny zväzok v inom štáte EÚ. Bude sa to týkať ľudí po tranzícii, kde sa im bude znemožňovať zmeniť pohlavie či meno úradne. Bude sa to týkať aj ochrany práv žien, napr. pri interrupciách. Už teraz sa v niektorých štátoch a na európskej úrovni navrhuje, aby každá žena mala právo na interrupciu, predovšetkým na lekársku pomoc pri interrupcii, ak sa pre ňu rozhodne. 

Problém však je v tom, že kvôli nejasným pojmom ako „národná identita“ a „kultúrno-etické otázky“, kvôli množstvu oblastí, ktoré sú v uvedenom článku uvedené – napríklad aj verejná morálka, veda, výchova –, ale aj kvôli slovíčkam ako „predovšetkým“ a „najmä“ nie je vôbec jasné, čoho všetkého sa to bude týkať. Riziko spočíva teda v tom, že sa kde-kto – počínajúc úradmi cez našich politikov, nižšie súdy, vyššie súdy až po jednotlivých občanov – bude dovolávať toho, aby sme nerešpektovali nejaký európsky či medzinárodný záväzok, pretože odporuje našej národnej identite. Napokon bude Ústavný súd ten, kto bude musieť v týchto prípadoch rozhodnúť. Lenže dočkať sa rozhodnutia Ústavného súdu trvá roky. Následne sa bude môcť v prípade neúspechu daná osoba aj tak ešte obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva. Tam sa môže stať, že ten povie, že nesúhlasí s rozhodnutím nášho Ústavného súdu. Prejdú ďalšie roky, minú sa na to ďalšie financie a energia, ľudia si budú naďalej národnú identitu vykladať po svojom. Výsledkom bude spor medzi európskym a slovenským súdom, ktorý netušíme, ako dopadne. Výsledkom tak bude chaos a neistota v otázke predovšetkým ochrany základných práv. 

Presne tam smerujeme. Takže ďakujeme.