vyzerá to tak, že morálne dilemy sú téma, ktoré hýbe verejným diskurzom. Hovorí sa o kultúrnych vojnách, polarizácii verejnej mienky, populizme v politike a podobne. Chcelo by sa povedať, že pánboh zaplať, užívame si právo na názor vďaka tomu, že naša demokracia je ešte stále liberálna.  

Zásobník argumentov bol už takmer vyčerpaný na všetkých stranách pomyselných frontových línií. Riešenie sa však nerodí na stránkach médií, v diskusiách a v komunitách. Rodí sa v konfliktoch „tvárou v tvár“. Tie úvodzovky sú na mieste – účastníkmi tejto „vojny“ sme aj my, ktorí sedíme za svojimi monitormi. 

Čo nás naviguje? Morálne cítenie. Každého to jeho. Výtlak mu dáva zdieľanie, príslušnosť k podobne zmýšľajúcej a cítiacej komunite, spoločenstvu. Rozhodujú o pravde fakty a argumenty? Nie! Pravoverný konzervatívec má jasno, liberál tiež. Jasno majú aj extrémisti na okrajoch politického spektra.