do detailu si pamätám deň, keď bol zvolený. Nemáme doma televízor ani sme nikdy nemali, ale vtedy sme boli v Krupine a ja som mohol sledovať rozpaky redaktorov nad bielym dymom a novým pápežom, o ktorom nikto nevedel narýchlo nič konkrétnejšie povedať, zrejme preto, že nebol hlavným favoritom. Objavilo sa meno František. Niekto povedal, že to bude po svätom Františkovi Xaverskom, ale ja som cítil, že to musí byť ten z Assisi. Pre človeka, ktorý sa už o vieru výraznejšie nezaujímal, hoci ju bral ako súčasť sociálnej reality vôkol seba, vrátane najbližších ľudí, človeka, ktorý skúmal a poznával svet očami vedy a psychiatrie a zameriaval sa na pragmatickú stránku života, to bol možno zaujímavý dejinný predel, no nič viac. Tieto dni však cítim, akoby mi odišiel otec. Pozerám si jeho fotky a cítim smútok. Nikdy predtým som nezažil, že by bol odchod verejne známej osoby pre mňa takto bolestivý. 

Prečo som vlastne katolíkom? Už môj katolicizmus sám o sebe je paradoxom, ale zvykol som si na to, mám ich v sebe viacej. Podľa svätého Tomáša Akvinského je zotrvávať v cirkvi, napriek tomu, že si človek myslí, že je falošná, hriechom – hriechom pokrytectva. Som azda pokrytec? Veľakrát som sa sám seba pýtal, či nebol náhodou Ježiš psychicky chorý (Lewis sa pýtal priamo, či nebol „blázon“), no nikdy mi nenapadlo podozrievať ho z klamstva. V kontexte správ o ňom by mi to pripadalo bizarné. Ak klam, tak sebaklam. Ale toľko ovocia, toľko nádeje a života, toľko víťazstiev nad smrťou to prinieslo (sanguis martyrum…), že problém katolicizmu redukovať na blúznenie zakladateľa skrátka nedokážem. Zotrvávam v cirkvi jednoducho preto, že je súčasťou môjho života a že mi veľakrát pomohla hľadať zmysel vecí alebo prinajmenšom nádej. Napriek tomu, že je to podľa mňa veľmi deformovaná inštitúcia a že som v nej videl aj veľa zla. Ak znesiem ja ju, mohla by aj ona zniesť moju heterodoxiu. 

sita/AP Photo/Firdia LisnawatiĽudia po celom svete smútia kvôli odchodu pápeža Františka.

Religio je záväzok. Mnohokrát vo svojom živote som svoje náboženstvo vnímal takto, respektíve až ako bremeno, ktorého som sa chcel často aj zbaviť. Keď som sa však v katolicizme uhniezdil, vytvoril som si svoje miestečko, kde mi je celkom dobre. Už ma nebaví viesť tie isté nekonečné spory s inými alebo so sebou samým. Potrebujem žiť, riešim problémy, ktoré sú viditeľné a ktoré sa vyriešiť dajú. Moja adaptácia viery sa stala skôr oslobodením ako bremenom. Nie je viera každého človeka vlastne jeho vlastnou adaptáciou? A nepotrebujeme skôr ako dogmy cítiť pravdu kdesi vo vnútri, že takto to máme autenticky a vtedy to je v poriadku?

Podľa Kanta sa všetky filozofické otázky zbiehajú k otázke „čo je človek?“. Otázka viery má v tomto antropologickom probléme určite zásadné miesto. Pre každého je jeho viera jedným z kľúčov k tomu, akým je človekom. „Sám sebe stal som sa záhadou“, píše svätý Augustín, a je to tak v poriadku. Nikdy neprídeme všetkým veciam na koreň, naše vlastné pohnútky nám ostávajú mnohokrát skryté a sebapoznávaniu nikdy nebude konca. V takomto rozpoložení prijímam svoju vieru a v takomto postoji teraz sledujem nitky melanchólie a smútenia, ktoré sa vo mne splietajú k Františkovi.

Retrospektívne môžeme vnímať meno František po jeho assiskom predchodcovi omnoho jasnejšie. To, čo mnohí zachytávali ako rebéliu a vzdor voči predchádzajúcemu poriadku (nepripomína práve toto Františka z Assisi a samotného Krista?), bola v podstate reformátorská snaha. To, čo sa v cirkvi chápe ako zjavenie, nemusí byť predsa brané ako nemenný nadľudský zákon, ale ako kompas, ktorý nám v nových podmienkach a v doteraz neznámom prostredí slúži na orientáciu. Ale kroky a cesta už môžu vyzerať inak. Chápem kritiku pápeža ako obavu zo zmien vedenú konzervatívnymi pudmi, avšak cirkev ako spirituálna organizácia by nemala byť poddanou zákonu, ale životu. Na Františkovi ma neupútalo najviac jeho reformátorstvo alebo dokonca akýsi disent zhora, hoci sledovať to bolo veľmi zábavné, ale to, ako túžil po tom, aby všetci poznali Boha ako milujúceho a milosrdného Otca. Mať takého Boha je niečo úplne iné ako mať Boha nemenného strážcu morálnych zákonov. Taký Boh je totiž pre všetkých. Je aj pre mňa. A to bolo posolstvo, ktoré som od Františka napokon prijal a za ktoré som mu veľmi vďačný. 

„Na Františkovi ma neupútalo najviac jeho reformátorstvo alebo dokonca akýsi disent zhora, hoci sledovať to bolo veľmi zábavné, ale to, ako túžil po tom, aby všetci poznali Boha ako milujúceho a milosrdného Otca.“ 

Spôsob, ako toto posolstvo vysielal, mi pripadá byť ježišovský. Akoby, ako svätý Pavol v Biblii, hovoril „Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista“. Toto je línia svätých, ktorá sa začína práve veľkou postavou našich dejín. Ježiš riešil problém hriechu situačne, nie podľa zákona. Za každým hriechom videl, zdá sa, jeho príbeh. Veď hriech nevzniká z ničoho, vzíde z nejakých dôvodov, situácií, kontextov, zvyku, nevedomosti, bolesti, často zo zúfalstva, z bezmocnosti, z toho, že človek nepozná niečo radostnejšie, silnejšie, že sa ocitol v tiesni alebo si myslí, že už niet úniku. Hriech nie je v prvom rade narušenie Božieho zákona, ako sa to písalo v katechizme. Je to dôsledok ľudského konania. A ak sa pozrieme na hriech ako príbeh, tak neodsúdime prostitútku, ako v tom príbehu s kameňom, pretože kto z tých, čo držali kameň, prežili presne to, čo ona? Všetci, čo nasledujú Ježiša, by si mali uvedomiť, že sa rozprával s kolaborantmi a ľuďmi pochybnej povesti, že s nimi sedel za jedným stolom a pil víno – žiadne polarizovanie spoločnosti, ale všetci sme spolu – rozprávajme sa. Som presvedčený, že jadro evanjelií je v Ježišovom záujme o ľudí, ktorí sú na okraji, pretože tak možno naozaj ukázať, že Boh je tu pre všetkých. I pre ľudí v takzvane nelegitímnych zväzkoch, ako to ukazoval František.

Navyše – a toto je veľmi dôležité – pápež František hovoril aj o štrukturálnom hriechu, ktorý je hriechom konkrétneho spoločenského usporiadania. Ak spoločenské usporiadanie umožňuje utláčanie nejakých slabších alebo marginalizovaných skupín, ak udržiava nejakú časť spoločnosti v chudobe, ak niektorých jedincov diskriminuje, tak vytvára prostredie, ktoré je v biblickej reči nespravodlivé a ktoré je príčinou vzájomného vzďaľovania sa. Toto vzďaľovanie sa je presne v rozpore s duchom evanjelií a upozorňovať naň nemá nič spoločné s marxizmom, za čo je istými kruhmi František kritizovaný, ale so senzitivitou na tento problém. A táto senzitivita sa v dnešných časoch bohužiaľ stráca.

Veril, že Boh ho miluje a že miluje nás všetkých a chcel, aby sme v to verili aj my. Lewis by sa možno aj v tomto prípade opýtal, či nebol náhodou blázon. Ale ja som veril, že v to verí, a chcel by som v to veriť tiež. 

Článok pôvodne vyšiel ako blog na Denníku N.