momentálne ma znepokojujú tri témy „nadosobných“ rozmerov: Politická situácia na Slovensku, situácia na Blízkom Východe a situácia na Ukrajine. Za každou z týchto tém stojí aj nejaká viera, nejaké legendy, nejaké symboly a rituály. Jedným z nich je vojna. Aj kultúrna, ako predobraz tej krvavej.  

Na niektorých vojnách sme osobne angažovaní – emocionálne, alebo na bojisku, kde sa naozaj umiera. Situácia „tu a teraz“ je taká, že vojna je za humnami. Kde sa berie kruté násilie, ktorého sme aktérmi a svedkami? V individuálnom a kolektívne zdieľanom pude k deštrukcii? Vo freudovskom pude smrti v nás?

Odlíšiť obeť od agresora je pritom tak jednoduché. Napríklad na Blízkom Východe je agresor teroristická organizácia Hamás, v Ukrajine teroristický ruský štát.

Že by mal Jonathan Sacks pravdu (V: Nie v božom mene), keď hovorí, v odkaze na Bibliu, že archetypálne, konflikty sú tie príbuzenské (kmeňové)? Keď hovorím príbuzenské myslím, v spomenutých prípadoch, Semitov, myslím Slovanov, myslím vyznávačov veľkých monoteistických náboženstiev.