mal som to životné privilégium byť súčasťou generácie, ktorá si odmakala našu generačnú výzvu. Vrátiť Slovensko na orbitu, kam vždy malo historicky patriť. Patril som k robotníkom a remeselníkom, ktorí sa v službe štátu snažili vykrývať chyby našich politických zlyhaní a podporovať slušnú politickú alternatívu a víziu. Bral som ako samozrejmosť, že musíme získať miesto pri stole krajín EÚ a NATO. Západ, kam sme patrili vždy – a kto tvrdí, že nie, tak sa veľmi mýli –, je značne nedokonalý. Ale všetky iné svety, ktoré sú naporúdzi, sú asi o svetelný rok nedokonalejšie. Rudý ňok, jeho neoľudácki kumpáni z plochej Zeme a bezprizorní „profesionáli“ robiaci si len svoju prácu a popierajúci sami seba 24x za deň a 7 dní v týždni, nás ťahajú z tohto sveta preč. Lebo im vyhovuje lepšie svet russkej duše, mystérium korupcie a beztrestnosti verchušky. Az úri mentalitás Viktora I., „Могучая кучка“ Vladimíra Krvavého sú im bližšie ako svet pravidiel a slušnej spoločnosti.
Pred 20. rokmi sme sa stali súčasťou vyspelého sveta a otvorili sa nám príležitosti, aké sme nemali nikdy. Nikdy, kam len dosiahne naša historická pamäť. A zaobchádzame s nimi ako traja veteráni v krásnej rozprávke Jana Wericha. Ruská propaganda, panslávski idioti a zakomplexovaní národní peciváli a plochozemci sa nás snažia presvedčiť, že treba akurát vycicať, čo sa ešte z Únie vycicať dá, a ísť si svojou cestou uhorského vazalstva, kremeľskej rektoskopie a čínskych PPP projektov.
Dnes sa nám príslušnosť k lepšiemu svetu topí ako snehuliak v apríli (alebo prosperuje ako Huliakove zeliny v kancelárii). Lebo časť jednoduchšieho alebo zatrpknutého sveta sa nechá opiť hnilým rožkom máčaným do plesnivého kumysu. A lepšia časť – tá stále nenašla toho Bajaju. A bude ho hľadať, odpisujúc všetky trochu príčetné alternatívy, až kým vlastne žiadnu voľbu nebude mať.
„Teším sa a vážim si, že hlava štátu pripomenula Slovensku, že patríme do 1. ligy na svete a že sa o to niekto zaslúžil.“
Nič to. Teším sa, že pani prezidentka včera usporiadala pekné podujatie a pripomenula, že sme 20 rokov súčasťou lepšieho sveta. A že nezabudla spomenúť, že veci sa nedejú samé od seba. Ak sa niečo pohnojí – niekto to pohnojil. Ak sa niečo podarí – niekto k tomu prispel. Včera ma v prezidentskom paláci zastúpila moja dcéra Veronika. A som rád, že tam bola ona a nie ja. Mrzí ma, že nemohol aj môj syn. Teším sa a vážim si, že hlava štátu pripomenula Slovensku, že patríme do 1. ligy na svete a že sa o to niekto zaslúžil. Aj my, „roboši štátu“.
Kapor nič. Ňok sa radšej smeje z prdu do Stromovky a uráža tých najbližších. Radšej v poklone k chánovi Zlatej hordy robí komparz Orbánovi. A volá to suverénna politika. Jeho slovami by pozorovateľ povedal: „Vám tu už všetkým drbe???“
Evidentne nie. Zatiaľ nie. Možno nie. Každopádne som rád, že som bol pri svojej krajine v historickom čase, že pani prezidentka ocenila aj remeselníkov, ako som ja a že pri tom bola moja dcéra (a v duchu aj môj syn). Ďakujem.
Píšem tesne pred polnocou v Lone Pine v Kalifornii. Cestujem s mojou brunetkou. Môžeme. Lebo nepotrebujeme víza do USA (aj pri tom som mal šťastie byť... ako Forest Gump). A sme hrdí, keď vidíme v moteli v Kanabe skupinu motorkárov na Harleyoch zo Slovenska a Čiech. Naši rodičia o niečom takom mohli len snívať.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.