bola to „prvá hodina“ osudovej konfrontácie medzi komunizmom a kresťanstvom. V noci z 13. na 14. apríla 1950 príslušníci Ľudových milícií, ŠtB a polície zlikvidovali väčšinu mužských kláštorov v Československu. Rehoľníkov sústredili do niekoľkých kláštorov, odkiaľ potom putovali do väzení, pracovných táborov alebo do civilu. Tento osud stihol aj slovenských saleziánov, ktorí boli väčšinovo sústredení v Podolínci. Saleziáni pochopili, že „táto noc nebude krátka“ a začali konať.
Tridsaťpäťročný kňaz Titus Zeman, ktorý predtým študoval v Ríme a v Chieri pri Turíne, sa rozhodol, že bude organizovať úteky saleziánskych klerikov a kňazov cez Rakúsko do Talianska. Na konci augusta 1950 sa mu podarilo spolu s prevádzačmi zo Záhoria previesť prvú skupinu šiestich saleziánskych klerikov do Talianska. Na konci októbra 1950 prešli do Talianska s ďalšou skupinou sedemnástich utečencov.
Osudnou sa jemu i ďalším stala cesta v apríli 1951. Utečencov bolo 18, boli medzi nimi aj diecézni kňazi. Keď sa dali na pochod, začalo pršať. V rozbahnenom teréne sa najmä starším kňazom ťažšie postupovalo. K rieke Morave, ktorá bola práve rozvodnená, prišli s trojhodinovým meškaním. V skupine nastal nepokoj. Titus Zeman nástojil, aby sa pokúsili pomocou nafukovacieho člna prejsť na druhú stranu, ale niektorí členovia výpravy, unavení a navyše neplavci, mali strach. A tak sa skupina rozhodla, že sa individuálne pokúsia vrátiť. Väčšinu z nich pohraničníci za pomoci armády pochytali.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.