Keď myslím na Moskvu, vždy si predstavím obrovskú sieť metra. Je to najčastejší dopravný prostriedok, ktorým cestujem, a je to aj skvelý obraz toho, čo sa práve v meste deje. Metro je v špičke rušné rovnako ako cesty nad ním. Občas nemám na výber a musím poriadne zabojovať, aby ma dav nestiahol tam, kam nechcem ísť. Napríklad späť do práce, z ktorej práve odchádzam.

Peter Gabriel predstaví 5. mája v bratislavskej Slovnaft aréne svoj najslávnejší album So. Aký príbeh sa skrýva za touto klasickou nahrávkou?

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Popri treťom premiérskom mandáte Viktora Orbána, ktorý je v rámci nových demokracií historický (Mečiar bol po voľbách premiérom iba dvakrát), poskytli maďarské voľby aj iné pozoruhodnosti. Víťazný Fidesz v nich získal menšiu podporu než pred štyrmi rokmi, kým porazených – druhú ľavicu a tretí Jobbik – naopak volilo viac ľudí než v roku 2010. Ale nebude im to nič platné, pretože aj „vďaka“ volebným pravidlám, ktoré si Fidesz ušil na mieru, zostáva pomer mandátov približne po starom.

Najlepšie soundtracky sú tie, ktoré môžu existovať aj bez samotného filmu ako napríklad album Inside Llewyn Davis a to vďaka jeho producentovi T-Bone Burnettovi, držiteľovi prestížnych Grammy a Oscarov.

Známe delenie o Amerike z Marsu a Európe z Venuše dostalo nové opevnenie. Zatiaľ čo Biely dom ohlásil smerom k Rusku individuálne sankcie, do Čierneho mora vyslal torpédoborec a do Poľska letku stíhačiek F-16, summit premiérov v Bruseli reagoval na okupáciu Krymu prerušením rokovaní o vízovom režime a novej obchodnej dohode s Ruskom. Čiže presne tých rokovaní, ktoré sa v prvom prípade ťahajú od roku 2007 a v druhom pauzujú už teraz. Takže rozhovory, ktoré sa doteraz vliekli slimačím tempom, sa povlečú ešte pomalšie, a tie, ktoré sa neviedli vôbec, sa nebudú viesť ani oficiálne. Takto vyzerajú európske „sankcie“ za ozbrojenú agresiu na území suverénneho štátu a jeho pripojenie k Rusku. Taká je budúcnosť Krymu, o ktorej nemohol mať pochybnosť ani jeden z politikov, ktorí sedeli za stolom v Bruseli.

Časté predkladanie návrhov zákonov sa u politika považuje za znak pracovitosti. Lenže, čo ak politici v skutočnosti zneužívajú zákonodarnú iniciatívu na vypaľovanie peňazí od firiem, ktorých sa nové predpisy dotknú? Americký autor Peter Schweizer zverejnil, ako to robia.

Sarajevo, 28. júna 1914. Vražda následníka trónu Františka Ferdinanda a začiatok prvej svetovej vojny. Veľká vojna trvala do roku 1918, pokračovala do roku 1945 a predĺžila sa do roku 1989. Krátke dvadsiate storočie sa utváralo ako storočie vojny. Po roku 1989 sa zdalo, že nastal čas mieru, čas 21. storočia. Mysleli sme si to napriek Sarajevu v roku 1992, napriek Dvojičkám v roku 2001, napriek Iraku a Afganistanu, Egyptu, Líbyi a Sýrii. Zrušili sme vojenskú službu, rozkradli vojenský majetok, začali sme znižovať výdaje na armádu. Vojnu sme delegovali na Američanov. Na jednej strane sme sa začali spoliehať, že nám zabezpečia mier, na druhej strane sme začali na nich nadávať, odmietať nálety na Srbsko a radary na Slovensku.

Posledná, takmer sedemstostranová kniha Ladislava Balleka Trojou a vŕškom pamäti vyšla krátko pred jeho smrťou. Má zvláštnu štruktúru, vzdorujúcu čítaniu, založenú na troch rozprávačských líniách. Prvá, najrozsiahlejšia, napísaná s úradníckou, pedantickou akurátnosťou diplomatických zvodiek, je trhom márnosti. Akoby nám chcel Ballek ukázať, že dlhodobý a láskyplný vzťah – lebo taký je jeho vzťah k československej federácii a jej nasledovníkom – sa buduje ako rad drobných, efemérnych každodenných činností a mien, ktoré sa vynárajú a vzápätí strácajú v bezmennosti.