Máj je pekný mesiac. Nádherný. Prvý máj je výnimočný. Najväčšiu úctu mu dali bratia Česi, ktorí si ho spolu s prvým aprílom – ďalším rovnako pekným a dôležitým dňom – uctili až tak, že ho vyčlenili z mesiacov a dali mu zvlášť meno. První máj. Apríl. Ostatné májové dni sú v Česku květnami, aprílové zas dubnami. Neviem, ako majú riešené kalendáre, či majú štrnásť mesiacov a v mesiacoch máj a apríl je len jeden deň. V každom prípade ich treba za tento prístup oceniť, oba dni si zaslúžia samostatné pomenovanie.

Na jednej z amerických univerzít urobili svojho času nasledujúci psychologický experiment. Pozvali niekoľko desiatok ľudí a bez toho, aby o tom vedeli, sa po ceste na univerzitu stali svedkami verejného poníženia neznáme osoby. Silnejší človek napadol slabšieho a ponížil ho. Bola to, samozrejme, časť experimentu, o ktorej netušili. Neskôr im ukázali 25 portrétov, medzi nimi bola aj fotka napadnutej osoby, a požiadali ich, aby ich zoradili podľa sympatií. Ukázalo sa, že verejne napadnutá osoba sa spravidla tešila najvyššej miere antipatií.

Hoci manžel ju celé roky týral, nikto jej nepomohol. Polícia ju vysmiala, prokuratúra aj súd ignorovali. Keď ju napokon zabil, všetci sa tvária, že nemajú s tragédiou Zuzany Dzivej nič spoločné. Jej smutný príbeh je však zlyhaním konkrétnych ľudí: verejnosť by preto mala poznať ich mená, tváre aj dôvody.

Prilietajú prvé lastovičky reštrukturalizácie bánk? Príde Holandsko o AAA rating? Španielsko vyhralo bitku, no vojna sa ešte neskončila. Sarkozy chce opäť siahnuť na poklad zakopaný v Európskej centrálnej banke (ECB). Moje čriepky z eurozóny posledných dní.

Zo slovenskej protidrogovej politiky sa stala krátko po voľbách zásadná politická téma. Najskôr Sulíkovi liberáli avizovali, že predložia návrh o dekriminalizácii marihuany. No väčšmi prekvapil rozsiahly blog Robert Fico, ktorý taktiež podporil liberálnejší prístup. Sú naši politici na správnej ceste?

Každý pozná heslo Sex, Drugs a Rokenrol, no málokto vie, že jeho autorstvo sa pripisuje britském spevákovi Ianovi Durymu, ktorého napriek jeho ťažkému životnému údelu dnes považujú za jedného z najlepších britských textárov.

Každá generácia filozofov by si vraj mala nanovo preložiť Kanta. Každá generácia hudobníkov by si mala vytvoriť svoju scénu, ktorej výrazom by malo byť „generačné" vydavateľstvo. Exitab je také vydavateľstvo.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

Na výbere viceprezidentov nezáleží. S výnimkou, keď na nich záleží. Keby si bol John Kerry v roku 2004 vybral Dicka Gephardta, a nie Johna Edwardsa a bol by ho na celú kampaň zaparkoval v Ohiu, Kerry mohol byť prezidentom.

Veľkej Británii môže hroziť pád vlády, a to práve v najťažšom období – v štátnom rozpočte nie je dosť peňazí, finančné trhy striehnu na každý neistý krok, verejnosť je znechutená priťahovaním opaskov a do riadneho termínu ďalších volieb treba vydržať ešte tri roky. Takáto situácia si naozaj žiada iné riešenia, ako náhle púšťanie moci na chodník. Vedia to však aj liberálni demokrati, na pohľad menšia, no významná súčasť tamojšej vládnej koalície? Očividne nie všetci z nich.