O úniku mozgov – čiže o odchádzaní vzdelaných mladých ľudí do zahraničia – sa u nás hovorí často a oprávnene. A hoci je každému jasné, že na budúcnosti tejto krajiny sa to prejaví značne negatívne, pre návrat mladých úspešných vedcov robíme žalostne málo. Niektorí sa však napriek tomu vracajú. Prečo to robia?

Sisa Michalidesová je zvláštny človek. Vyzerá ako bezstarostné dieťa, ktoré sa vie nadchnúť pre veľa vecí. A pritom sa ešte ako tínedžerka nebezpečne priblížila smrti. Je to mimoriadne talentovaná a plodná hudobníčka. Hrá džez s kapelou 3+1, píše hudbu k divadelným inscenáciám (Červená princezná, Truth Story) a k filmom (Zima kúzelníkov, Malé oslavy), napísala a nahrala dva albumy detských pesničiek Veľkí herci spievajú malým deťom, krátko pred Vianocami vydala album Zimní kúzelníci (pozri text v rámčeku). Okrem toho hrá divadlo, chodí do lesa a spolu so svojím manželom Petrom Preložníkom robí hudbu a chová zajace, ktoré voľne behajú po záhrade.

Strach verejnosti je dobrým dôvodom na to, aby politici mohli konať. Je však obava más z niečoho alebo niekoho vždy opodstatnená? Darí sa slobodnej spoločnosti identifikovať naozaj závažné hrozby a tie nemožné zhrnúť pod stôl? A vôbec: vzniká dopyt verejnosti po preventívnom opatrení vlády priamo u nej, alebo naopak u niekoho, kto verejnosť presvedčí, že taká „hrozba“ naozaj existuje?

Keď sme pred voľbami v .týždni písali, ako by sa mala pravica správať, aby spolu s Maďarmi vyhrala po 20 rokoch voľby inak než náhodou, netušili sme, že 12. júna sa to v podstate podarí. Pravica prvý raz vyhrala bez toho, že by za svoj osud vďačila veľkému množstvu prepadnutých hlasov z nepriateľského tábora.

Remeslo u nás už asi nemá také zlaté dno, aké malo v stredoveku, ale remeselníci na Slovensku nevymreli ani v 21. storočí. Najskôr ich môžeme stretnúť na jarmokoch a trhoch, kde štylizovaní v dobovom odeve často predvádzajú svoj um a zručnosť.

Ahoj, Emil. U nás v starobinci nič nové. Baby po mne stále idú. Musím unikať. Pripravujú na mňa všelijaké nástrahy a pasce. Minule som išiel výťahom /máme výťah!/ a zrazu vypli prúd. Mal som pri sebe mobil a tak som zavolal správcovi, aby zavolal do elektrárne, že vypli prúd a ja som vo výťahu. Správca zamrmlal "Matulajová" a zložil.

Na jednej strane Fulla maľujúci a milujúci "slovenský svet", na druhej muž, ktorý si miesto pod slnkom u mocných vie získať hlavne sám pre seba, píše v dlho očakávanej novej monografii Katarína Bajcurová.

Minulý rok 9. augusta sa v chicagskom klube Metro stretli na scéne Dave Grohl, Josh Homme a John Paul Jones, aby odohrali prvý koncert pod hlavičkou rockovej formácie Them Crooked Vultures. Čo viac dodať k tým menám?

Srbská rómska hudobná skupina Kal vznikla v roku 1996 v meste Valjevo, asi 100 kilometrov na juhozápad od Belehradu.

Meno Václava Vaška je na Slovensku v podstate neznáme. Neprávom. Vaško bol po matke rodený Slovák, katolík, narodený vo Zvolene, ktorý vyrástol v Banskej Bystrici a študoval v Bratislave. Autor viacerých kníh, článkov, ktorý svojím životom stelesňoval všetko, na čo možno byť z krvavého 20. storočia hrdý. Hoci v bratislavskej Univerzitnej knižnici od Vaška nájdete iba dva tituly (a ich zapožičanie je možné iba prezenčne), tento významný Slovák toho napísal podstatne viac. Krátko po revolúcii v roku 1990 vydal v nakladateľstve Zvon, ktoré sám založil a viedol, dvojzväzkovú kroniku katolíckej cirkvi v povojnovom Československu Neumlčená. Asi na 500 stranách textu sa venuje slovenskému aj českému katolicizmu, hodnotí vývoj a režim slovenského štátu či vplyv vatikánskej diplomacie. K téme sa neskôr vráti. V roku 1994 vychádza Kardinál Tomášek, pohľad na život a dielo významného pražského kardinála napísané s ďalšími autormi a v Bratislave v slovenskom preklade knižka o Tomislavovi Kolakovičovi. Vaška podľa jeho vlastných slov okrem rodičov nikto iný neovplyvnil viac než Kolakovič, a to nielen po duchovnej stránke. Písal o tom aj v českých Teologických textoch a naposledy, pri 100. výročí narodenia Kolakoviča, aj v slovenskej revue Impulz (3/2006). V roku 2007 vydal u Karmelitánov útlu brožúru Likvidace řeckokatolícke církve, venovanú rekonštrukcii pokusu o likvidáciu tejto cirkvi, jeho opus magnum je však nedokončená séria Dům na skále, vydávaná postupne v rokoch 2004, 2007 a 2008. Podtituly jednotlivých dielov znejú Církev zkoušená, Církev bojující a Církev věznená a historicky pokrývajú opäť obdobie 1945─1960. Štvrtý, rozpísaný diel o dejinách cirkvi v Československu, zostal nedokončený. Čitateľsky najpútavejšou knihou sú pravdepodobne pamäti Ne vším jsem byl rád (1999, 2001). Mottom knihy je priliehavý žalm, ktorý znie v českom preklade krajšie ako v slovenskom: „Pojďte, slyšte, všichni bohabojní, chci vyprávět, co prokázal Bůh mé duši“ (Ž 66,16). Vaškov životopis, ako to napísali už mnohí, sa číta ako triler. Tento muž, ktorý prežil mnoho osobných tragédií, stál na správnej strane dejín a bojoval proti obidvom totalitám, polámanému krížu nemeckého nacizmu aj boľševickému kosáku a kladivu. Takých postáv v slovenských dejinách nemáme veľa. Vaškov život má však vďaka pôsobeniu na veľvyslanectve v Moskve aj medzinárodný rozmer, ktorý sa podpísal na rozdelení rodiny, vynútenom odlúčení, polovičnom rozvode a opätovnom obnovení manželského sľubu po páde komunizmu. Bude zaujímavé, či sa tomuto zabudnutému Slovákovi dostane u nás zaslúženej úcty aspoň in memoriam.