Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dva životy Ľudovíta Fullu

.iva Mojžišová .časopis .umenie

Na jednej strane Fulla maľujúci a milujúci "slovenský svet", na druhej muž, ktorý si miesto pod slnkom u mocných vie získať hlavne sám pre seba, píše v dlho očakávanej novej monografii Katarína Bajcurová.

Kniha sa začína hypotézou: Fulla sám seba nikdy nemaľoval, ale s obľubou sa nechával fotografovať. Slávny je jeho fotoportrét z mladosti od priekopníka fotografickej avantgardy Jaromíra Funkeho, svetového fotografa. Fulla, "avantgardista z presvedčenia?" kladie pochybovačnú otázku autorka monografie.
Lenže "oveľa, oveľa  neskôr sa rád stotožňoval s trochu iným obrazom umelca, ktorému veril," píše Katarína Bajcurová ďalej, "aj pod dojmom toho, akého ho chceli vidieť a aj videli tí druhí, národ, spoločnosť, komunistická strana... Nota bene na tomto oficiálnom fotografickom portréte národného umelca sa nehanbil ani za náboženskú tému, v pozadí sa vynímal návrh na vitráž s biblickým motívom Narodenia. Ktorý umelec bol ten pravý? Mal vari aj Fulla povestnú janusovskú dvojtvár?"

.dvaja či jeden?

Tá oveľa neskoršia snímka, ktorú pre katalóg jubilejnej výstavy na Pražskom hrade zhotovil fotograf so zjavne nepatrným talentom, vznikla desaťročia po konci historických avantgárd, v dobe husákovského nečasu. Dovolím si k autorkiným otázkam pripojiť pár  svojich. Môžu také argumenty či apriórne úvahy o maliarovej dvojtvárnosti viesť k hlbšiemu historickému poznaniu? Môžu napomôcť pokusy o prienik do umelcovej duše? A do jeho diela?  
Tu sa vynára ešte jedna otázka. Podľa historika Jakoba Burckhardta máme neraz sklony u veľkých jednotlivcov klásť na prvé miesto ich potrebu slávy, ctibažnosť, túžbu po úspechu. Znamená úvodná domnienka v tejto knihe azda aj to, že Fulla tak uvzato prahol po kariére, že sa zapredával raz na jednu a raz na druhú stranu?
Prečo napríklad, keď na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov maľoval tie svoje  nádherné Ukrižovania, prečo by sme ho mali za to zatracovať, podozrievať ho z konjunkturalizmu? A po desiatkach rokov mu "odpúšťať"? Boli tie krucifixy len religiózne? Neobsahovali kus existenciálneho stavu medzi životom a smrťou, takého príznačného pre tie časy? Veď vtedy, za vojny, vznikali príbuzné diela s rôznymi námetmi a vyjadrovacími prostriedkami, Rouaultovo Bičovanie Krista, ale aj Majerníkove obrazy Donov Quijotov, Camusov Mýtus o Sizyfovi...
Tá druhá strana bola politická, naozajstná strana, čo nás toľké roky mučila - komunisti. Ako všetky avantgardy, aj tá naša z medzivojnových rokov smerovala doľava, výtvarná však len zľahka. Fulla po vojne do strany nakrátko vstúpil, vzápätí však, podľa  jeho vlastných slov, sa zaďakoval, vrátil preukaz a v lete 1952 opustil novozaloženú Vysokú školu výtvarných umení. Im prekážal jeho "formalizmus", jemu, že nedostal sľúbenú profesúru. Pritom jeho ateliér bol plný, maliarovo rebelantstvo a jeho spôsob mladých ľudí priťahovali. Napokon, týmto skorým odchodom včas unikol komunistickému diktátu, ktorý tak výrazne doľahol práve na "vychovávateľov mládeže".
A že pochleboval činiteľom, keď v 60. rokoch daroval štátu rozsiahlu časť svojho diela a štát mu v rodnom Ružomberku postavil galériu? Hovoria o tom, že sa muzealizoval a že k tomu smeroval od počiatku. Aj to mala byť vlastná "muzealizácia", keď o vyše desať rokov skôr v nešťastných päťdesiatych kúpil v Žiline poschodový dom, na prízemie zavesil svoje obrazy a prijímal záujemcov na telefonický dohovor? Ani v tomto čase ani neskôr nenájdeme vo Fullových obrazoch nijaké stopy po "socialistickom realizme".

.písať o Fullovi
Venujme  však  pozornosť knihe. Rouault kedysi odkázal kritikom, nech o ňom nehovoria, leda že by chceli velebiť umenie. Ak chcú o ňom písať, nech píšu o maľovaní (veď písať o umení je strašná úloha, ale hŕba kritikov ju hravo zvláda). Písať o Fullovi je úloha pre nás azda najstrašnejšia, ťažká, a to aj pre tých hravo zvládajúcich kritikov. Výraz "kritik" je tu priliehavý, lebo  najnovšia kniha je vskutku viac kritická, či možno kritizujúca, než historická. Poslednú rozsiahlejšiu publikáciu - katalóg výstavy k Fullovej nedožitej storočnici - vydala roku 2002 Slovenská národná galéria v podobe antológie tematicky rozmanitých a do značnej  miery prvolezeckých textov od viacerých autorov.
Roku 1966, teda vyše štyri desaťročia pred najnovšou publikáciou, vyšla prvá veľká, materiálovo nezvyčajne bohatá a desiatky rokov bezkonkurenčná Fullova monografia od Radislava Matuštíka. Tie dve knihy sa na seba nečakane ponášajú. Majú podobnú veľkosť, hmotnosť aj rozsah, Matuštík má podstatne viac textu, Bajcurová obrazových reprodukcií, bez výnimky farebných. Ba tieto práce sú si blízke i z metodologického hľadiska. Obe sa opierajú o výklad cestou formálnej analýzy, ktorá po socialisticko-realistických pseudointerpretáciach predstavovala v 60. rokoch priekopnícky a očistný spôsob uvažovania. Dnes už je také písanie anachronizmom. Na rozdiel od Matuštíkovho patetického a apologetického preháňania je však Bajcurovej prejav hladší a zrozumiteľnejší. I keď s menšou dávkou pochopenia pre človeka Fullu a azda aj pre jeho dielo. Striedavo so sympatiou a jej opakom. Dokonca sa zdá, akoby práve tie dve posledné boli autorkiným ústredným postojom k téme. Nuž, za čias prvého veľkého kritika Denisa Diderota sa malo za samozrejmosť, že nikdy nebývajú v jedinom diele ani v jedinom človeku spojené všetky prednosti. A to je prirodzené, bolo aj bude, záleží len na miere tých predností.    

.zradca modernizmu?
Dnes sa viacerým odborníkom strednej generácie Fulla vidí ako neverník, ba až zradca modernizmu. Patrím k tým, čo sa nazdávajú, že pravda je inde. Fulla nepálil za sebou mosty, ustavične sa hľadal, ani v tom si nebol istý, či dať prednosť čiare alebo ploche, či ploche alebo priestoru  Ale to vnútorné, tie pohnútky, tryskajúce z jeho temperamentu, tie neopúšťal. Nezriekal sa ani jasavých radostných farieb, neprestával rozvíjať svoju pozorovaciu schopnosť, vytvárať si zásobníky tvarov a harmónií, ktoré denne vídaval. Nie slovenský kraj a jeho človek, ale oko, ruka a obraznosť boli tým najdôležitejším. A súlad s prostredím, len nie vždy s časom, neraz aj proti nemu.
A ako to dopadlo s počiatočným predpokladom? Ku koncu knihy sa píše, že vavrínmi slávy ovenčili Fullu vlastne až na sklonku života. Ešte skôr než sa dočítame k úplnému záveru, natrafíme, žiaľ, na nepochopiteľné  tvrdenie. Vraj "Fulla mal obdobie, keď v tvorbe vyznával priebojné avantgardné idey". Keďže však také, čiže avantgardné, skupinové iniciatívy sa podľa autorky, okrem dvojice s Galandom, na Slovensku nediali, Fullovo rebelantské gesto bolo iba dočasné. Lenže jeden človek ani dvaja nemôžu tvoriť avantgardu. Bola tu však Škola umeleckých remesiel (1928-1939) s osobnosťami takého  formátu ako už spomínaný fotograf Jaromír Funke a ďalší fotografi Miloš Dohnáni, Irena Blühová, svetoznámy scénograf František Tröster, režiséri Viktor Šulc a Ján Jamnický, architekti Fridrich Weinwurm, Zdeněk Rossmann, či Emil Belluš... I keď roztrúsená, alebo pospájaná tenkými nitkami, predsa len to bola avantgarda, v myslení i v tvorbe. Navyše, dočasné boli všetky historické výtvarné avantgardy a všetky končili na začiatku tridsiatych rokov. Len v pretrvávajúcej československej demokracii vydržali dlhšie, až do hraničného roku 1938.
A s tou hypotézou  sa to skončilo takto: "Fulla nežil dvojitý ani dvojtvárny život," píše Katarína Bajcurová, "ale ani život bez tváre. Robil to, čomu veril a keď aj ,slúžil´ naoko rôznym ideám či ideálom, nikdy sa im bezmyšlienkovito nepodriadil a aj možné kompromisy uzatváral poctivo." A tak sme sa napokon dopátrali k optimistickému záveru, že namiesto janusovskej dvojtváre je Fullovo umenie "predovšetkým o mravnosti a o kráse".

Autorka je historička umenia.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite