Británia má na krku predvolebný boj, no zdá sa, že tentoraz hrozí aj ostrá streľba. Trikrát o tom, čo teraz Britov vzrušuje. Falklandská ropa, falklandská vojna a možno kde-tu ešte aj honba na líšky.

Kamaráti na hotelovej izbe si rozprávajú politické vtipy. Najbojazlivejší ich utišuje, nech neblbnú, lebo aj steny majú uši. Najodvážnejší to okamžite ide vyskúšať a zakričí do steny: „Tri kávy!“

Od krachu kodanského klimatického summitu mnohí ukazujú prstom na čínske vedenie za to, že zablokovalo záväznú celosvetovú dohodu o potlačovaní uhlíka. Vzdor čínskej vlády však bol pochopiteľný a – nevyhnutný. Tí, ktorí rozhodujú o svete, by si mali prestať vylievať hnev: je na čase uvažovať o dômyselnejšej klimatickej politike.

Po čiastočnom víťaztve autodopravcov, keď im premiér sľúbilsplniť tri zo štyroch požiadaviek, ich boj pokračuje. Stále nie sú spokojní s rozsahom spoplatnených ciest prvej triedy. Chceli by platiť iba za tie, ktoré paralelne lemujú diaľnice. Z 1 500 kilometrov by tak bolo spoplatnených iba niečo vyše 300 kilometrov ciest.

Možno by sme nemuseli čítať knihy Martina Kukučína, aby sme mali pocit strhujúcej epiky, stačí, keď si prečítame jeho život! Ale my poväčšine nečítame ani jeho biografiu, ani bibliografiu.

Nová mena oslabila výnosy finančných inštitúcií. Zároveň pomohla ich firemným klientom ušetriť a prežiť turbulentný rok v stabilnejšom prostredí. Bankový sektor na Slovensku vo svojej úlohe obstál aj v roku, aký tu už dávno nebol.

V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.

V slovenskej literatúre máme niekoľko Jankov (Silan, Čajak, Alexy, Čeman, Jesenský, Matúška), ale najčastejšie si pri tomto familiárnom oslovení spomenieme na Janka Kráľa. V minulých dňoch som si prečítal celé Súborné dielo Janka Kráľa (Martin 1952). Bol to dlhý, asi 15 000-veršový dúšok.

Človek ustavične počúva, že vraj Brusel je nebezpečné mesto. Nemohol som tomu celkom uveriť a za zlou povesťou som tušil eurokratov. Z ich životných osudov som si vytvoril obraz o type ľudí, ktorých po generácie nosia životom na rukách. Keď takto chránení občania tvoria päť percent v cudzom miliónovom meste a zarábajú trojnásobok toho čo domáci, tak sa cítia ohrození.

Do you know what you want? Spýtala sa čašníčka v krčme v New Yorku. Mám rád americký prízvuk v angličtine. Mám s ním pekné zážitky. Tá čašníčka vravela svoju frázu tisícikrát za deň, usmievala sa pritom, a tak to pekne zhltla, že som hneď neporozumel. Otázku zopakovala. Opäť zľahka a šarmantne, ja som pochopil a odpovedal som: Which Ivan?