Čína nie je ochotná urobiť nič, čo by mohlo brzdiť jej hospodársky rast, ktorý miliónom Číňanov prináša možnosť vymaniť sa z chudoby. V priebehu budúcich šiestich mesiacov sa štvrtina mladých čínskych spotrebiteľov chystá kúpiť si auto (hlavný zdroj znečistenia vzduchu v mestách), čo je o ohromujúcich 65 percent viac ako pred rokom. Prieskum zistil, že osem z desiatich Číňanov vie o zmene klímy, ale sú ochotní podporiť politikov na ochranu životného prostredia jedine vtedy, ak si budú môcť naďalej zlepšovať životnú úroveň – vrátane nákupov nových automobilov.
Cena drastických, krátkodobých uhlíkových redukcií je pre Čínu príliš vysoká. Výsledky všetkých hlavných ekonomických modelov odhaľujú, že udržanie nárastu teplôt pod dvoma stupňami Celzia by vyžadovalo globálnu daň v počiatočnej výške 71 eur na tonu (teda asi 0,12 eura na liter benzínu), ktorá by sa do konca storočia zvyšovala až na 2 800 eur na tonu (teda 6,62 eura na liter benzínu). Celkovo by skutočná cena pre ekonomiku predstavovala neuveriteľných 28 biliónov eur ročne. Podľa väčšiny výpočtov je to v porovnaní so škodou, ktorej by sa predišlo, päťdesiatkrát nákladnejšie.
Snaha v krátkom čase drasticky osekať uhlíkové emisie by bola obzvlášť škodlivá, pretože priemysel ani spotrebitelia by nemali možnosť nahradiť fosílne palivá a spaľovanie uhlíka lacnou zelenou energiou. Alternatívy, spoliehajúce sa na obnoviteľné energie totiž nie sú tak ďaleko, aby dokázali úlohu prevziať.
Vezmime si do úvahy predovšetkým fakt, že 97 percent energie v Číne pochádza z fosílnych palív, zo spaľovania odpadu a biomasy. Podľa najčerstvejších údajov Medzinárodnej energetickej agentúry obnoviteľné zdroje ako vietor a slnečné žiarenie plnia len 0,2 percenta čínskych energetických potrieb. A odhaduje sa, že Čína pri svojom súčasnom smerovaní bude do roku 2030 z obnoviteľných zdrojov získavať stále len 1,2 percenta energie.
Ako by tieto dôvody na vysvetlenie odporu čínskej vlády voči celosvetovej dohode o uhlíku nestačili, modely ekonomických dopadov ukazujú, že prinajmenej po zvyšok storočia bude Číne globálne otepľovanie prospievať. Vyššie teploty posilnia poľnohospodársku produkciu a zlepšia zdravie. Počet úmrtí vplyvom horúčav sa síce v lete zvýši, čo však v zime viac než vynahradí výrazný úbytok úmrtí zapríčinených chladom.
Skrátka, Čína radšej neústupne bráni hospodársky rast, ktorý mení životy jej občanov, než by utrácala hromadu peňazí za boj s problémom, ktorý ju pravdepodobne v zlom nepostihne prv než v budúcom storočí. Nie div, že teda svet narazil na odpor Číny voči celosvetovej dohode o potlačovaní uhlíkových emisií. A snažiť sa priviesť Čínu k poslušnosti je nevykonateľné.
Je teda nepríjemnou pravdu, že spôsob riešenia globálneho otepľovania, ktorý už takmer 20 rokov urputne presadzujeme, jednoducho nefunguje. Snaha primať rozvojové krajiny na to, aby súhlasili so zdražovaním fosílnych palív, nemôže uspieť.
Začať možno inak. Globálna dohoda, v ktorej by sa krajiny zaviazali utratiť 0,2 percenta HDP na rozvoj energetických technológií nevypúšťajúcich uhlík, by súčasné výdaje zvýšila päťdesiatnásobne, a predsa by vyšla mnohokrát lacnejšie než celosvetová dohoda o potlačovaní emisií uhlíka. Zaistilo by sa tak tiež, že bohatšie štáty zaplatia viac, čo by výrazne schladilo horúčku politických debát. Taký prístup by však priniesol predovšetkým prelomové technické pokroky, ktoré sú potrebné na to, aby bola zelená energia lacná a efektívna.
Nemôžeme Čínu a ostatné rozvojové krajiny nútiť, aby prijali nákladné a neúčinné redukcie uhlíka. Lídri vyspelých krajín by radšej mali venovať pozornosť stratégii, ktorá je uskutočniteľná. A účinná.
Copyright: Project Syndicate, 2010
Cena drastických, krátkodobých uhlíkových redukcií je pre Čínu príliš vysoká. Výsledky všetkých hlavných ekonomických modelov odhaľujú, že udržanie nárastu teplôt pod dvoma stupňami Celzia by vyžadovalo globálnu daň v počiatočnej výške 71 eur na tonu (teda asi 0,12 eura na liter benzínu), ktorá by sa do konca storočia zvyšovala až na 2 800 eur na tonu (teda 6,62 eura na liter benzínu). Celkovo by skutočná cena pre ekonomiku predstavovala neuveriteľných 28 biliónov eur ročne. Podľa väčšiny výpočtov je to v porovnaní so škodou, ktorej by sa predišlo, päťdesiatkrát nákladnejšie.
Snaha v krátkom čase drasticky osekať uhlíkové emisie by bola obzvlášť škodlivá, pretože priemysel ani spotrebitelia by nemali možnosť nahradiť fosílne palivá a spaľovanie uhlíka lacnou zelenou energiou. Alternatívy, spoliehajúce sa na obnoviteľné energie totiž nie sú tak ďaleko, aby dokázali úlohu prevziať.
Vezmime si do úvahy predovšetkým fakt, že 97 percent energie v Číne pochádza z fosílnych palív, zo spaľovania odpadu a biomasy. Podľa najčerstvejších údajov Medzinárodnej energetickej agentúry obnoviteľné zdroje ako vietor a slnečné žiarenie plnia len 0,2 percenta čínskych energetických potrieb. A odhaduje sa, že Čína pri svojom súčasnom smerovaní bude do roku 2030 z obnoviteľných zdrojov získavať stále len 1,2 percenta energie.
Ako by tieto dôvody na vysvetlenie odporu čínskej vlády voči celosvetovej dohode o uhlíku nestačili, modely ekonomických dopadov ukazujú, že prinajmenej po zvyšok storočia bude Číne globálne otepľovanie prospievať. Vyššie teploty posilnia poľnohospodársku produkciu a zlepšia zdravie. Počet úmrtí vplyvom horúčav sa síce v lete zvýši, čo však v zime viac než vynahradí výrazný úbytok úmrtí zapríčinených chladom.
Skrátka, Čína radšej neústupne bráni hospodársky rast, ktorý mení životy jej občanov, než by utrácala hromadu peňazí za boj s problémom, ktorý ju pravdepodobne v zlom nepostihne prv než v budúcom storočí. Nie div, že teda svet narazil na odpor Číny voči celosvetovej dohode o potlačovaní uhlíkových emisií. A snažiť sa priviesť Čínu k poslušnosti je nevykonateľné.
Je teda nepríjemnou pravdu, že spôsob riešenia globálneho otepľovania, ktorý už takmer 20 rokov urputne presadzujeme, jednoducho nefunguje. Snaha primať rozvojové krajiny na to, aby súhlasili so zdražovaním fosílnych palív, nemôže uspieť.
Začať možno inak. Globálna dohoda, v ktorej by sa krajiny zaviazali utratiť 0,2 percenta HDP na rozvoj energetických technológií nevypúšťajúcich uhlík, by súčasné výdaje zvýšila päťdesiatnásobne, a predsa by vyšla mnohokrát lacnejšie než celosvetová dohoda o potlačovaní emisií uhlíka. Zaistilo by sa tak tiež, že bohatšie štáty zaplatia viac, čo by výrazne schladilo horúčku politických debát. Taký prístup by však priniesol predovšetkým prelomové technické pokroky, ktoré sú potrebné na to, aby bola zelená energia lacná a efektívna.
Nemôžeme Čínu a ostatné rozvojové krajiny nútiť, aby prijali nákladné a neúčinné redukcie uhlíka. Lídri vyspelých krajín by radšej mali venovať pozornosť stratégii, ktorá je uskutočniteľná. A účinná.
Copyright: Project Syndicate, 2010
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.