Na hodinách odpočítavajúcich vojenský útok na Irán je podľa amerického magazínu Atlantic o desať minút dvanásť. Panel expertov, ktorých časopis oslovil, tiež vyslovil názor, že šanca izraelského preventívneho útoku na Irán je 48 percent.

Keby bol ešte pred rokom Hein Tent Bo na verejnosti nosil toto tričko s tvárou Aung San Su Ťij, alebo keby bol dovysoka dvíhal ten šál s nápisom Milujem demokraciu, asi by bol za svoju statočnosť zaplatil rýchlou cestou do niektorej z neslávne preslávených barmských väzníc.

Ján Francisci-Rimavský je dnes ako dobrovoľnícky kapitán z obrazu Petra Michala Bohúňa možno najznámejšou osobnosťou slovenských dejín.

Niekedy si v tých našich novinách, kde je vekový priemer okolo dvadsaťpäť rokov, pripadám vážne starý. Mnohí moji kolegovia, čo pred pár rokmi dokončili vysokú školu, alebo ani to nie, sa len nechápavo usmievajú, keď im vykladám o zážitkoch z vojny o Náhorný Karabach, týždennej vojne o Slovinsko a podobne. Asi najviac neveriaco sa však v poslednom čase zatvárili, keď som začal spomínať na jednu zo svojich služobných ciest, ktorú som absolvoval s Alexandrom Dubčekom.

Kalle Lasn je environmentalista, bojovník proti konzumnej spoločnosti, filmár a marketingový guru. Nie je jediný, kto hlása myšlienky antikonzumizmu, ale vie ich šíriť tak, ako sa to iným nedarí. Duchovný otec hnutia Occupy Wall Street nie je obyčajný rebelant.

Prečo si nezrekapitulovať dekádu silných hitov jedného britského dua, ktoré odhadlo skôr ako všetci jeho súčasníci, čím bude popová scéna žiť v najbližších rokoch na prvotriednej úrovni?

Celú večnosť som túžil po mondénnom Biarritzi, a keď som tam konečne dorazil, môj prvý dojem je – tu sa dá napísať fejtón iba ak o smrti. Kráčam smerom k Atlantiku, dole „kráľovskou“ plážou. Takmer všetky žalúzie na vysoko čnejúcich žltých „Résidence“ domoch sú spustené. Prvý človek, ktorého stretnem, je dôchodca, ktorý ma predbieha na svojom elektrickom invalidnom vozíku. Na chodníkoch je jasne namaľované dopravné značenie pre invalidné vozíky, modré čiary na asfalte ukazujú smery pre vozíčkarov.

My Česi to poznáme z Karlových Varov alebo z turistického centra Prahy, vy Slováci občas z Vysokých Tatier. Nápisy azbukou, podniky, kde majú jedálne lístky najskôr v ruštine a až potom v domácom jazyku či v iných cudzích jazykoch. Rusi tu, jednoducho, pol storočia boli, a hoci ich vojská a naša podriadenosť voči Moskve zmizli už pred dvadsiatimi rokmi, tak tu Rusi zostali. A s nimi aj ruština. Už to zďaleka nie je prvý jazyk, ale v súboji s takou francúzštinou alebo španielčinou vcelku obstojí. Po generácii dnešných tridsiatnikov, ktorí azbuku neovládajú, tak v Česku vyrastá generácia ďalšia, ktorá sa o ruštinu prirodzene zaujíma a možno ju aj dosť veľká jej časť bude zase ovládať.