Architekt Štefan Polakovič si nedávno so svojimi kolegami z ateliéru GutGut zo šiestich kategórií Ceny za architektúru CE-ZA-AR prebral rovnú polovicu. Je šéfom katedry Ústavu občianskych stavieb na FA STU a už piaty rok organizuje s Tatianou Kollárovou festival DAAD – Dni architektúry a dizajnu.

Nedávno sa vrátila z nepokojnej Ukrajiny, ktorú v priebehu šestnástich dní prešla zo západu až k ruským hraniciam. Hovorí, že tam zaznamenala narastajúcu vlnu vlastenectva, ktorá môže rozhodnúť konflikt v prospech Kyjeva. Česká reportérka Petra Procházková.

Napriek tomu, že mal Americký ostreľovač šesť nominácií na Oscara, zúročil len jednu (za zvukové efekty). No pár dní po zrolovaní červeného koberca sa o žiadnom z amerických filmov nehovorí viac.

Uprostred letnej sezóny ohlásil najpriemernejší Čech – v súčasnosti podpredseda Senátu za ČSSD – Zdeněk Škromach, že by zvážil svoju kandidatúru na prezidenta. Pár dní na to známy katolícky intelektuál Tomáš Halík opáčil, že v takom prípade už by ju azda musel zvážiť tiež.

Devätnásť dní v East Village. Festival FringeNYC a na ňom Divadlo Stoka s anglickou verziou Neistého gruntu. Manhattan a Brooklyn. Streets a Avenues, mrakodrapy, parky a záhrady. Svet v jednom meste. New York City.

Počas tých hrozných augustových dní, keď málokto sledoval, čo sa vôbec deje, prišla správa, tehotná významom vo viac než len v jednom zmysle. Británia zažíva babyboom, dôkazom čoho je nárast britskej populácie o 419 900 osôb z roka 2011 na 2012, čo je číslo, aké sme naposledy videli v roku 1972. Takýto nárast okamžite viedol k odhadom, že populácia Británie pravdepodobne o niekoľko desaťročí predbehne populáciu Francúzska aj Nemecka. Demografický vzrast nikto nečakal: časy ekonomickej krízy sa zväčša spájajú s poklesom pôrodnosti, čo vidíme aj dnes napríklad v Spojených štátoch.

Tieto letné dni sú na Brusel neobyčajne horúce. Bývam u svojho nešťastného priateľa Jaceka, rovno pred Európskym parlamentom, na Námestí Lux. Malé námestie je smutne známe ako „mäsiarsky trh“ mladých eurokratov. Debaty, konferencie a recepcie, ktoré si inokedy v hlavnom meste užívam, sa teraz nekonajú. A tak sa potulujem po Námestí Lux.

Tak blízko a predsa tak ďaleko bolo štokholmské pokračovanie turnaja pre slovenský tím. Pritom dva dni predtým sme nevedeli, či sa Slovensko dostane aspoň do štvrťfinále a zrazu je tu smútok nad nevyužitou semifinálovou šancou. Stopku nám vystavilo domáce Fínsko v poslednom zápase helsinskej časti turnaja. Nelichotivá bilancia za posledných päť rokov ponúka otázku, či sa po prekonaní českého komplexu nerodí nový s názvom Suomi.

Naši predkovia sa na najväčšie sviatky roka pripravovali štyridsať dní. Pochovali basu, postili sa, robili skutky pokánia, chodili na krížovú cestu. Vo Veľký týždeň prežívali na Ježišovom príbehu aj svoju vlastnú drámu, znova sa narodili v krste a v pondelok vypukla všeobecná radosť. Hlavne mládenci chodili šibať a oblievať dievky. Tie boli prvým a doteraz v histórii najúčinnejším médiom, ktoré bolo treba umlčať. Iba veriace, ktoré nástojčivo tvrdili, že On vstal. Pre neveriace bolo škoda vody. Veriaci ľudia dodnes veria, tušia, premýšľajú, oslavujú, trápia sa. Vedia svoje. Skôr placho a bázlivo mlčia. Ako keď človek objaví lásku.

V Mexiku nie je nič možné robiť napoly a nič neprejde len tak, aby sa vás to nedotklo. Je to krajina čili, tekily a slnka v očiach. Päť dní v tejto krajine opereného hada a takmer som nebola schopná nastúpiť do lietadla. Videla som moderné budovy, len niekoľko metrov od ruín Veľkého chrámu, neuveriteľné dopravné zápchy a pokoj ľudí, kráčajúcich na chodníku hneď vedľa.