V médiách rezonuje problematika vysokých škôl. Je tu novela vysokoškolského zákona, ale aj nedávne problémové návrhy na profesorov. So všetkým súvisí otázka, ako hodnotiť kvalitu vysokých škôl. Hodnotiť sa musí, prinajmenšom kvôli potrebe diferencovaného financovania.

Dá sa chodiť k moru, opekať sa a popíjať miestne drinky all inclusive. Dá sa chodiť po pamiatkach či po horách. Ale dá sa to zobrať aj z inej strany. V móde je dovolenka podľa filmov aj televízneho spravodajstva.

Video, na ktorom sa známi sudcovia, advokát a prominentný prokurátor zabávajú v bare Bonanno, šokovalo Slovensko. Arogancia a nadutosť, s akou vysvetľoval celú akciu Ladislav Tichý, však prekonala všetky očakávania.

Porovnávať slovenských prezidentov je čierna a nevďačná robota. Avšak, pokiaľ sa dala na Gašparovičovi nájsť jedna prednosť voči Schusterovi, tak to bola výrazne menšia účasť na denných politických zápasoch a podstatne menej vrátených zákonov. Niežeby v obraze nehral kľúčovú rolu i fakt, že štyri roky žil v „konkubináte“ so sebe podobnou koalíciou (kým za Schustera sa vystriedali dve Dzurindove vlády). Čelne mocenskej zrážke s pravicou sa však vyhýbal. Doteraz.

Americký časopis Foreign Policy s predstihom pripomenul dvadsiate výročie konca Sovietskeho zväzu, ktoré vyvrcholilo v decembri 1991, no ktoré sa naplno spustilo päť mesiacov predtým neúspešným vojenským prevratom proti prezidentovi Gorbačovovi v auguste pred dvadsiatimi rokmi.

V stredu večer odvysielala STV dokument o živote známeho ukrajinského národopisca, žijúceho na Slovensku, Mikuláša Mušinku ...pravda si žiadala odvahu a on riskoval. Dokument prostredníctvom životného príbehu Mušinku odhaľuje pomerne neznámu oblasť našej histórie, a to komunistické riešenie tzv. ukrajinskej otázky. Mikuláš Mušinka bol v tomto prípade exemplárnym prípadom.

Nikdy som nemala potrebu združovať sa. V podstate som k tomu vždy mala istý odpor. K akémukoľvek organizovanému združovaniu. Uniformy, odznaky, členské karty a knižky...na čo? Netrvalo dlho, a tak, ako so všetkými pózami a predpojatiami, pánbožko mi zoslal skúšku, aby ma rozosmial a poučil.

Býval to strašne zvláštny pocit. Obrovské, plné haly, možno aj stotisíce ľudí, z ktorých väčšina mala dôvod byť na nás Čechov nahnevaná. Zrazy sudetských Nemcov mali ešte pred desiatimi, pätnástimi rokmi v sebe obrovské množstvo energie, ktorá bola živená niečím, čo by sa dalo charakterizovať slovom odplata.

Bol hokejový draft 1996. V Kiel Centre v St. Louis sedelo a čakalo na zavolanie svojho mena niekoľko stoviek mladých hokejistov. V treťom kole bol na rade New York Islanders. Generálny manažér pristúpil k mikrofónu a hlásil: obranca, narodený v Trenčíne, poslednú sezónu hral za Duklu. Začal som vstávať, okolosediaci chalani mi začali gratulovať. Vtom som začul meno Zdeno Chára.

Nikdy som nemala potrebu združovať sa. V podstate som k tomu vždy mala istý odpor. K akémukoľvek organizovanému združovaniu. Uniformy, odznaky, členské karty a knižky...na čo? Netrvalo dlho, a tak, ako so všetkými pózami a predpojatiami, pánbožko mi zoslal skúšku, aby ma rozosmial a poučil.