Na žiadosť pána Mojžiša, novinára z časopisu .týždeň, opíšem v tomto texte udalosti, ktoré sa, žiaľ, udiali v mojom živote. Píšem slobodne, bez akéhokoľvek ohľadu na to, či to pre mňa bude mať viac, či menej zlé dôsledky.

O prípade Cervanová sme v tomto časopise písali viacerí a z rôznych uhlov pohľadu. Všetci sme sa zhodli na tom, že odsúdení Nitrania neboli páchateľmi, ale obeťami zločinu. Dnes prinášame svedectvo priamych svedkov tohto zločinu.

Známy, ktorý pracuje vo vplyvnej nemeckej politickej nadácii, mi nedávno povedal niečo, čo asi v Česku zažíva mnoho voličov pravice: „Ako som bol minulý rok na jar v eufórii, tak som teraz v zime v depresii.“

Milý Emil, v podstate nič nové. Furt čítam noviny, lebo von sa mi chodiť nechce. Človek sa pobaví. Napríklad včera v jednom denníku písali, že nejaký poslanec robí všetko preto, aby bol denne v novinách. Písali o tom kriticky, ako že sa to nepatrí a že vlastne ten poslanec nerobí nič, iba to.

Človek nepotrebuje doktorát z filozofie, aby pochopil, že skutočnosť a jej sprostredkovaný obraz nie sú rovnaké. Veci sa majú tak a tak, nevieme ako presne, ale všetkým nám je jasné, že inak, ako sú nám ukázané, povedzme v telke, ale platí to nielen tam.

Udalostí posledných týždňov, ale aj dlhodobejšie správanie KDH potvrdzujú pravidlo, že ľudia sú nepoučiteľní a často opakujú chyby, ktoré pred nimi už urobili iní.

Povstanie v Egypte vpadlo do scenára ďalšieho zo summitov EÚ ako na zavolanie. V oficiálnom programe bola totiž na prvom mieste energetika. A predstava akejsi novej suezskej krízy - čo je krajný scenár, ale nie vylúčený – je dosť katastrofická na to, aby desila politikov.

Má to iba tridsaťdva strán a modrý obal. Kubánsky pas vyzerá skôr ako nejaký sprievodný list, nie osobný identifikačný doklad. Unikáme s ním z našej ostrovnej izolovanosti, stále nám však nedáva garanciu, že môžeme nastúpiť do lietadla.