Bol som kúsok za Kladskom, starobylou metropolou Kladského vojvodstva, jediného miesta, kde žili po tisíc rokov Česi a ktoré zostalo za hranicami Československa, a to tak po roku 1918, ako aj 1945, keď sa z nemeckého Kladska stalo Kladsko poľské. Hovoril som si práve, že by nebolo na zahodenie sa tam aspoň na pár minút zastaviť, ale nakoniec som zostal na okruhu okolo mesta a pokračoval ďalej do Vroclavu.

Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

Pred ôsmimi rokmi som mal tridsaťosem. Sníval som o živote s Pampeliškou a lúčil som sa so snami o živote s matkou môjho syna Jakuba. Pampeliška má už bábo s niekým iným, môj malý Kuba má takmer sedemnásť, ja mám štyridsaťšesť, už rok mám ženu Ludmilu, ktorá je, podobne ako jej svätá predchodkyňa, už babička, a tak som ja v štyridsiatich šiestich dvojnásobný dedko.

Kazimierz Florian Flocke má stisk ruky ako hrdý sedliak. V sobotu predpoludním som s týmto štátnym tajomníkom ministerstva poľnohospodárstva asi hodinu a pol debatoval o poľských roľníkoch a vývoze poľských potravín aj do Česka a na Slovensko. Pri jeho odchode som sa ho po poľsky spýtal na to, čo som tak trochu tušil, ale s istotou som to nevedel. „Pán viceminister, je pravda, že ste Kašub?“ Plocke sa len usmial, a potom mi svojím rodným jazykom odpovedal: „Jo, gwësno.“ To neznamená nič iné ako „Áno, iste.“

Bola sobota, rezervácia auta, ktorým som mal ísť na reportáž do vojnových zón konfliktu z deväťdesiatych rokov, Vukovaru a Osijeku, sa ukázala ako neplatná, a iné auto sa začiatkom prázdnin požičať prakticky nedalo. A tak som prišiel na záhrebské hlavné nádražie, čo je krásna uhorská secesná budova, a kúpil som si lístok do Rijeky. Cesta mala trvať štyri hodiny, ale pred odchodom jediného a posledného vlaku, čo šiel naspäť, mi zostávalo päť hodín na prehliadku prístavu, ktorý mal pre mňa mystický rozmer.

Varšava nebola zničená. Väčšina toho najkrajšieho, čo stálo v predvojnovej Varšave, bolo postavené znovu. Neraz z tehál z vtedy nemeckej Breslaui, Danzigu či Stettina, z tehál, ktoré tam po tom, ako sa doba upokojila a Poliaci zistili, že tam budú žiť azda už natrvalo, chýbali. Varšava, varšavské Staré a Nové mesto, Nowy Swiat, Kráľovský zámok, Lazienky, Wilanow, to všetko je tu a prekvapuje tých, ktorí majú o Varšave predstavu ako o meste panelákov a stalinistického Paláca kultúry, svojou krásou.

Mohol by som byť na Miloša Zemana hrdý. Pravdaže, na červenom koberci pred Prezidentským palácom si ho Ivan Gašparovič otočil ako medvediar medveďa, ale inak hovoril omnoho rozumnejšie, než sme to desať rokov počúvali od jeho predchodcu. Len chvíľami som sa trochu zarazil, či ešte od pultu v sále bratislavského Prezidentského paláca hovorí prezident Českej republiky alebo jej premiér, prípadne kombinácia obidvoch.

Mal som veľmi zmiešané pocity, keď som videl, ako si Václav Klaus s Ivanom Gašparovičom vymieňajú najvyššie české a slovenské štátne vyznamenania v brnianskej vile Tugendhat. Niekoľko priateľov mi blahoželalo k tomu, že som vlastne Václavovi Klausovi svojou otázkou najvyššie slovenské vyznamenanie zariadil. Iní, informovanejší, dodávali, že som možno ešte väčšmi zariadil najvyšší český rad Ivanovi Gašparovičovi.

Tisíce ľudí z východnej Kuby nikdy nezabudnú na štvrtkové ráno. Silný vietor, lietajúce strechy, silné dažde a stromy padajúce na ulice aj domy. Tak vyzerala búrka Sandy u nás na Kube. Pre ľudí, ktorých sa dotkla, zostane v pamäti aj prvá noc. Zničené pohovky a postele a hviezdnu oblohu od seba nič neoddeľovalo.

Celá Európska únia žila vo štvrtok témami ako banková únia či príprava rozpočtu EÚ na ďalších sedem rokov, čo boli centrálne námety summitu, na ktorý sa do Bruselu začali zlietať európski štátnici.