Svätý František s bratom Iluminatom navštívil sultána Malika ek Kamila v meste, obliehanom križiakmi. Zdalo sa že idú na istú smrť. Sultán, však Františka prijal. Jeho láska na neho zapôsobila. František v sultánovi našiel priateľského a pozorného poslucháča. Napísal Julian Green „Rád by som sa obrátil na vaše pekné náboženstvo, povedal Františkovi Sultán, ale nemôžem, potom by nás oboch popravili.“ František zmenil svoju predstavu o Islame: Pochopil, že vieru ako takú, vieru v Boha možno nájsť aj mimo kresťanstva, a treba ju rešpektovať. Ľudí možno získať iba vľúdnosťou. Križiacka výprava ja nezmyselná.

Trinásteho marca 2013 zvolilo konkláve Jorgeho Mariu Bergoglia za nového pápeža. Ja som sa vtedy zúčastňoval na televíznej panelovej diskusii ako nekatolícky komentátor tejto udalosti. Bergoglio sa objavil na balkóne, povedal svoje Buon giorno a moderátor vyzval účastníkov debaty na reakcie.

Už ako dieťa som poznal mágiu pokladu: Som sám doma. Zmocňuje sa ma strach.

Na vysoké miesto je dosadený pomätenec, zatiaľ čo schopní zostávajú na podradných miestach. Nepripomína vám to niečo?

Ak by sa Matovič rozhodol usvedčiť sám seba, že rola bojovníka za spravodlivosť bola iba marketingová stratégia, presvedčivejší spôsob, ako útok na Kolíkovú by nenašiel.

V roku 1939 Londýnčan Nicolas Winton zachránil život 669 židovským deťom. „Zdalo sa to nemožné,,“ spomína si Winton v jednom rozhovore: „vravel som si však, že sa musí sa nájsť nejaká cesta ako tým deťom pomôcť.“ Pomocou falošných dokladov ich z Českej republiky prepravil do Anglicka. 50 rokov o tom verejnosť nič nevedela. Žiadny zo zachránených nemal potuchy, kto zariadil ich útek.

Ak by som chcel uvidieť radosť, hľadal by som ju v detskej tvári. Medzi dospelými sa vyskytuje zriedka. Pamätám si však jednu starú tvár, z ktorej radosť vyžarovala i v posledných okamihoch života. Tvár starého otca.

Staroba k nám prichádza takmer nebadane. Jedného dňa, je však jej prítomnosť zrejmá. Môj známi ma nedávno zaskočil. „Všetko, čo príde, bude už iba horšie.“ Povedal: „Viem, čo ma čaká: Najprv palička, potom barly a nakoniec vozík.“ Jeho opálená usmievavá tvár a vyšportované telo, pri tom stále pôsobia mladistvo. Čo si počať so starobou? Načo to pomalé, pokorujúce odchádzanie? To je naša téma

Mať tridsať tri rokov. Chvieť sa v krutej bolesti. Namáhavo dýchať. Naposledy vydýchnuť. No ešte pred tým zašepkať: „Dokonané je.“ Môže také čosi niekto vysloviť v hodine svojej smrti? Môžu to po ňom zopakovať tí, čo ho milovali? Aký život je v smrti dokonaný? Aké je to byť matkou, ktorá pochováva telo syna? Byť mladou ženou, ktorej náhle zomrel milovaný muž? Videl som jej tvár. Vytratila sa z nej každá stopa nádeje. „Jeho smrťou z môjho života zmizlo všetko podstatné. Prečo mám ďalej žiť?“ Spýtala sa ma. Keď zomrie mladý človek, jeho smrť považujeme za tragickú, lebo pretrhla neukončený život. Aký život je ukončený? Ako dlho je treba žiť, aby som mohol povedať: „dokonané je“? Keď starý ťažko chorý človek, umrie, povieme: „Bolo to pre neho vyslobodenie“. Možno azda takú smrť nazvať dobrou? Každá smrť predsa mení milovanú osobu na vec. Je azda niečo viac neprijateľné, než zvecnenie milovaného človeka?

Od smrti Steva Jobsa, zakladateľa Applu, guru informačnej revolúcie, uplynulo už takmer desať rokov. Internetom vtedy koloval jeho príhovor k absolventom Stanfordskej univerzity. Vďaka neformálnemu štýlu, a nezvyčajnej úprimnosti bola jeho reč veľmi pôsobivá. Nepredkladal teórie, delil sa o životnú múdrosť vyťaženú z osobnej skúsenosti. Akoby sme počúvali Koheleta 21. storočia. Študentom rozpovedal tri príbehy s jedinou pointou: Ak sa človek k nepriaznivému osudu, postaví správnym spôsobom, napokon dosiahne úspech. Jobsova reč je optimistická. Neubránil som sa však istým rozpakom. Vedú správne postoje, cez všetky prekážky naozaj k neodvratnému úspechu? To je naša téma. Vypočujme si, čo nám k tomu povie Kohelet.