Rozhovor s demografom Branislavom Šprochom, ktorý sa venuje skúmaniu rómskej populácie a vydal prognózu jej populačného vývoja. Vyplýva z nej, že v roku 2030 by u nás malo žiť 560- až 620-tisíc Rómov.

„Sme produktom kapitálu a žijeme len dovtedy, pokiaľ to chcú tí, ktorí nám vládnu... Tí, ktorí potrebujú našu prácu, aby mali zisk...“ Bratislavské divadlo Aréna uviedlo divadelnú hru Karl Marx Kapitál, ktorú na objednávku napísal Peter Lomnický, známy najmä ako prekladateľ divadelných hier. Jeho monologický pamflet, ktorý cituje Marxa, Žižeka, Palahniuka, Houellebecqa či Becketta, otvorene pomenúva hybné sily trhovej spoločnosti, ale aj ich bezprostredné dopady na život a psychiku jednotlivca či ekosystém. Robí tak inteligentne, s nadhľadom a vtipne. V Lomnického texte neexistuje hluché miesto, každá veta má svoj význam a každá myšlienka svoju hĺbku a silu.

Kritické hodnotenie Sedmikrások, Hry o jablko alebo Faustovho veľmi neskorého popoludnia prenechám filmársky vzdelanejším autorom v tomto čísle: na Věre Chytilovej (2. 2. 1929 - 12. 3. 2014) ma fascinoval spôsob, akým tvorila svoj ​​život. Očividne žila zložito a konala podľa toho, čo hovorila. Teda, že je potrebné pozdvihnúť ľudské srdce a nasadiť aj hrdosť a odvahu, pretože len tak má život cenu.

Odstúpenie Petra Osuského z kampane je výstižné apropos k trom prezidentským prieskumom, ktoré odmerali šance pätnástich kandidátov zrejme celkom spoľahlivo. Ak metódou krížovej kontroly obídeme menšie „nezrovnalosti“, tak na základnom obraze – Fico, potom 25-percentná priepasť, a za ňou v intervale asi 10 percent ašpiranti druhého kola – sa Focus, Median a MVK celkom zhodli.

Rozhovor s energetickým analytikom Karolom Hirmanom o tom, aký bude mať opätovná rusko-ukrajinská plynová kríza vplyv na Slovensko a čo nám hrozí v zime.

Pátram po jedinom prípade švajčiarskeho separatizmu, keď ma zrazu vydesí telefonát z Ukrajiny. Rodina z južnej časti krajiny, s ktorou sa priatelím, žije stovky kilometrov od Krymu a od Donbasu. Ich oblasť sa nespomína v správach, nie sú tam obsadené žiadne úradné budovy, nevztyčujú sa tam ruské zástavy. Práve preto ma ten telefonát z údajne pokojného prostredia zamrazí – na uliciach patrolujú ozbrojenci, neznámi, zakuklení. Jedného drobného podnikateľa na verejnosti zastrelili. Dcéru mojich známych zas práve okradli pri jednej z nespočetných pouličných zátaras maskovaní ľudia bez označenia. Dúfa, že jej poviem pár slov, niečo, čo ju upokojí. Nič mi neprichádza na um.

V detstve sa nehrával v piesku, nemával cukrovú vatu a pekné hračky, za to poznal utrpenie a ľudské trápenie. Po smrti matky sa jeho otec znovu oženil, ale s macochou nevychádzal dobre a žil s babkou v malej komôrke v odľahlej časti domu.

Poslední traja Ujguri, ktorí boli zadržaní na americkej základni Guantanámo už žijú na Slovensku. Volajú sa Jusef Abbás, Sajdulláh Chalík a Hadžiabdal Abdulgupura. Ficova vláda im po dohode s Američanmi udelila azyl. Rozhodli sme sa priniesť portrét tohto etnika, jeho minulosti a ohrozenej budúcnosti v Číne.

Novela mladého ujgurského spisovateľa Nurmuhemmeta Jasina pôsobivo zobrazuje hlbokú nespokojnosť jeho národa, ktorý žije pod panstvom Pekingu. Medzi Ujgurmi sa novela dočkala pozitívneho ohlasu, no autora stála život.

Nerád sa priznávam, že žijem v Číne. Niežeby som sa za to hanbil. Je to preto, že ten rozhovor prebieha vždy úplne rovnako. Žijem v Číne. – „A to ťa baví tam stále meditovať? A to ti nevadí, že ti tam tí komunisti nič nedovolia?“ A ja potom vyvraciam názor a) alebo názor b). Lebo toto sú dve hlavné veci, ktoré sa o Číne píšu, a preto musia byť jediné a správne.