Po tom, ako „spojenecké“ vojská na čele so Sovietmi ukončili streľbou do civilov Pražskú jar v auguste 1968, a československí komunisti zverejnili Poučenie z krízového vývoja, slovo normalizácia vstúpilo do nášho života. Prišlo „zhora“ aj s výkladom. V skutočnosti išlo o návrat ku komunistickej všednodennosti – šedivej, papalášskej, udávačskej, lokajskej, nivelizovanej, nedostatkovej, presiaknutej strachom o drobné profity pod kuratelou jedinej strany a ideológie.

Jednou z najhorších tragédií druhej svetovej vojny bolo zničenie Varšavy po vypuknutí varšavského povstania v roku 1944. Mala byť zničená na popol, ako Kartágo. Ešte v roku 1944 tam žilo 900-tisíc ľudí. Po porážke povstania žilo v ruinách Varšavy už len okolo tisíc ľudí. Prinášame text poľského historika, ktorý opisuje jednu z osudových častí tejto masakry, masové vraždenie v mestskej časti na Woli.

Rozhovor s rumunským Slovákom Jánom Uramom (84) z mesta Tulcea o tom, ako bol najprv vojenským, neskôr civilným námorníkom na Dunaji.

Špekulácie o tom, či Izrael zaútočí na Irán, zatienili aj augustovú uhorkovú sezónu. Na to, aby sme si robili vážne starosti, je veľa dôvodov.

Asi je to tými jarnými prázdninami, že v Bratislave akoby na týždeň zastal čas. Rodičia školopovinných detí zrušili všetky stretnutia a ak mohli, vypadli niekam lyžovať. Zdecimované zvyšky Bratislavčanov zhľadúvajú, kam by sa podeli. Ani žiadne zaujímavé premiéry sa nekonajú, ja preto pokračujem vo svojom programe doháňania restov.

Príslovia môžu niekedy zavádzať. Napríklad staré ruské príslovie, ktoré hovorí, že „keď hovoria zbrane, múzy mlčia“. Dejiny zjavne dokazujú opak.

Slávny český polyhistor Jára Cimrman vysvetľuje menej známemu kolegovi Albertovi Einsteinovi svoju filozofiu externizmu slovami: „vec je tam, kde sa domnievame, že nie je, a nie je tam, kde sa domnievame, že je“. Ak napríklad v ruke držíme kúsok kriedy, podľa tejto teórie krieda napĺňa celý okolitý priestor a iba v mieste, kde kriedu vidíme, v skutočnosti nie je. To, čo držíme v ruke, je iba akási prázdna bublinka uprostred súvislého kriedového masívu...“.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.

V polovici októbra sa objavila správa, že na Dubníku pri Prešove po deväťdesiatich rokoch obnovili ťažbu opálov. Ide o jediné ložisko týchto drahokamov v Európe, ktoré je najstaršie na svete. Zachváti Šariš opálová horúčka?

Většina komentátorů se shoduje: Miloš Zeman vyhrál prezidentské volby mimo jiné i proto, že na protivníka vytáhl tzv. národoveckou kartu Benešových prezidentských dekretů o poválečném vyhnání českých Němců, na kterou jeho odpůrce neuměl takticky odpovědět. V demagogickém souboji kandidátů nestačilo prohlásit, že jsou dekrety mrtvé a obavy o navrácený majetek liché, že to jen z dnešního pohledu se jeví Beneš jako zločinec, protože v kontextu světové války bylo vše jinak. Bylo třeba odpovědět bez vytáček: pane kolego, máme oba na věc naprosto stejný názor, vyhnání bylo historicky nevyhnutelné, soužití Čechů a Němců nemožné, postupimskou dohodou odsouhlasené a tudíž naprosto politicky i morálně v pořádku. To ovšem aristokratický duch tvrdit nemohl, protože si navzdory pokušení relativizovat morálku vlastně nic takového nemyslí a kdoví, co na to téma mnohokrát veřejně tvrdil v Rakousku.