Mám rád mapy. Už od detstva, keď v neskorom komunizme nechali otca všelikde po svete predávať elektrárne. Nie však brať so sebou svoje deti. Jednak deti pri predávaní elektrární asi trochu rušia, a potom – čo keby sme sa rozhodli nevrátiť? Takže som cestoval v listoch otca, v jeho rozprávaní, po mapách.

Pred piatimi rokmi sa na Bratislavskom hrade stretli signatári a sympatizanti iniciatívy Verejnosť za verejnoprávnosť, aby protestovali proti situácii v Slovenskej televízii, ktorú vtedy riadil Richard Rybníček. Dnes na jej čele stojí Štefan Nižňanský a z vtedajších nespokojencov neprotestuje nikto.

Hlavné mesto Nemecka bolo plné rozličných plagátov, no nikde ani zmienka o americkej kapele The National. Až to bolo podozrivé. Jediné, čo nám naznačovalo, že sme tu správne, bolo pár fialových nálepiek High Violet (čo je názov ich čerstvého albumu) v mestskej časti Kreuzberg.

V biblickej prorockej knihe Izaiáš je napísané: "Spravil som to silou svojej ruky a svojou múdrosťou, lebo som rozumný. Odstránil som hranice národov a ich zásoby som vyplienil, ako mocnár zvrhol som tých, čo sedia na tróne."

S Pavlom Ferkom sme už v .týždni nestihli urobiť rozhovor. Tento muž, ktorý fascinoval kňazov, vzdelancov, ako aj mladých, zomrel 31. marca 2010 vo veku 83 rokov. Aj jeho život zmenila barbarská noc.

Vydanie textov slovenskej kunsthistoričky Ivy Mojžišovej je významnou udalosťou, pozoruhodným počinom.

O úniku mozgov – čiže o odchádzaní vzdelaných mladých ľudí do zahraničia – sa u nás hovorí často a oprávnene. A hoci je každému jasné, že na budúcnosti tejto krajiny sa to prejaví značne negatívne, pre návrat mladých úspešných vedcov robíme žalostne málo. Niektorí sa však napriek tomu vracajú. Prečo to robia?

"Na pódiu sa nechcem cítiť komfortne. Hrám stále na tých istých gitarách, s ktorými som kedysi začínal. Nič nemám na pódiu zariadené tak, aby som to mal na dosah ruky. Každým koncertom sa stále snažím prekonávať samého seba.

O kultúre, kultúrnosti a občianskej vyspelosti národa svedčí všeličo. Určite aj snahy a schopnosti reflektovať vlastnú minulosť, objavovať ju a vyrovnávať sa s ňou prostredníctvom umenia, napríklad hraného filmu.

Dvadsať rokov vedieme vojny o národné symboly. Od názvu štátu, ako túto kauzu opísal v prípade pomlčkovej vojny Milan Šútovec v knihe Semióza ako politikum alebo „pomlčková vojna“ cez štátne symboly ako vlajka, hymna či národný odev až po jazykové zákony „bez výnimky“ hľadáme výlučné národné poslanie, mesianistický „vyvolený národ“.