Nikde na svete som nevidela spoločnosť, v ktorej by si ľudia navzájom finančne pomáhali tak ako tu, v Nepále. Aj tí chudobní. Kade chodím, počúvam šialené príbehy. Môj kamarát Buddha mi na otázku, kde je tak dlho jeho mama, odpovedal: „Momentálne pracuje v Ománe. Nezarába veľa, len 100 eur mesačne ako upratovačka.” „Ale veď toľko sa dá zarobiť aj tu, tak prečo je tam?” pýtam sa nechápavo.” No, lebo bratranec ju uviedol ako ručiteľa, keď si požičiaval peniaze v dedinke, odkiaľ pochádzame, aby mohol začať nový život v Hongkongu.” Ešte stále to neviem pochopiť. „Ručiteľa?

Nespoznala som ho. Nespoznala som svoje milované Kathmandu, keď sme prilietali. Obvykle býva prvým pohľadom, po tom, čo sa železný vták prederie mrakmi, suchá krajina tehlovej farby. Prach, neomietnuté tehlové domy, suchá prašná zem a hustá vrstva smogu, ktorá znemožňuje vidieť svet v inej ako hnedosivej farbe. Keď sme však prileteli dnes, chvíľu som mala pocit, že sme niekde inde, niekde v Amazónii. Celé údolie bolo zelené. Pôda okolo runwaya, inokedy prašná a popraskaná, sa dnes topila v záplave zelenej trávy, kríčkov a kvetov.

Szidi Tobias: Divý mak (BMG/Ariola, 2001)

Katechizmus ma učil farár Hromník. Starý pán v starom byte na Námestí Svätej Anny, vtedy to bolo námestie najsvätejšieho Gottwalda, zvláštne, že nikdy to námestie po ňom nikto nevolal. Typovo by sa pán Hromník hodil do Mena ruže. Aj som sa ho trochu bál, ale občas ukázal aj prívetivú tvár a spomínam na neho ako na dobrého človeka. Pred svadbou nás mal na starosti páter Hubert. Starý mních v Pezinku. Úžasný muž. Celý život v kláštore, ale akoby poznal tajomstvá života v celej jeho šírke. Bohoslužbu na našom festivale má už tri roky na starosti otec Antonio. Anton Srholec. Zázračný muž.

Plamene v Krásnej Hôrke. Smrť v Hurbanove. Kuffa v zápale boja proti homosexuálom, prostitútkam, narkomanom a Rómom. Frešo s Kaníkom v osade, kde na tvári miesta bez rozpakov oznamujú miestnym obyvateľom, že sa ich chystajú odtiaľ vyhnať. Hlina s Matovičom na výskumnej ceste za „skutočným životom Rómov“, o ktorom vedela už pred desiatimi rokmi oveľa viac Inge Antalová v knihe Chaos totalos. Ako poslovia dvoch učiteliek z Dobšinej odkazujú neprispôsobivým obyvateľom so širokým úsmevom, že na nich pripravujú zákon, ktorý ich zbaví finančného príspevku za to, že ich deti chodia do školy.

Vystúpenia amerického speváka Bobbyho McFerrina sú vždy sviatkom. Nielen pre tých, ktorí majú radi džez, ale pre každého, kto má rád hudbu ako takú.

Ján Švancara st.: Myjavské piesne. (Nikdy nevydaný album)

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

Národným jedlom Slovákov sú vraj bryndzové halušky. Ba kieho! Niektorí, čo bývajú trošku južnejšie, majú za slovenské národné jedlo, čuduj sa svete, paprikovú klobásu. Volajú ju klbása alebo kulen.

Stojíme v kancelárii pre pútnikov, môj brat a ja, a vypĺňame dotazníky. Máme za sebou desať dní pešej chôdze, 350 kilometrov z Leónu v Kastílii. Pani kontroluje papiere a pýta sa: „Náboženské dôvody na púť ste nemali?“ Do kolónky dôvody sme napísali turistika, presne preto sme sem prišli. „Nie sme katolíci, tak asi nie je vhodné hovoriť o náboženských pohnútkach.“ Pani sa usmeje a pripíše „z duchovných dôvodov“. Bez spirituálnych pohnútok nemôžeme dostať compostelu, potvrdenie o vykonaní púte.