Nevím jak ve slovenštině, ale v jazyce českém používáme frázi: „To bylo rozhodnuto jen tak od stolu,“ případně v jiné mutaci „Rozhodnutí padlo někde u zeleného stolu.“

Je prvou dámou slovenského divadelníctva, no nedáva to najavo. V novembri 1989 zakričala „Lááááska“, teraz prechádza veľmi ťažkými rokmi. Vraví, že sa učí prežiť. Emília Vášáryová.

Po desiatich rokoch fungovania DSS prišiel čas, keď sa má ukázať, aké dôchodky sporiteľom ponúknu. Podľa analýzy Ministerstva financií sa DSS snažia obohatiť na úkor sporiteľov. .týždeň preto požiadal o prepočet matematického experta.

Minister hospodárstva je v krištáľovo čistom konflikte záujmov: jeho bývalá firma totiž žiada od štátu približne 60 miliónov eur. Ak nechce premiér Fico po kauze CT stratiť aj posledné zvyšky dôveryhodnosti, mal by Pavla Pavlisa čo najskôr odvolať z funkcie.

V minulých rokoch sme boli svedkami presunu ľudí z vidieka do miest. Medzi dnešnými tridsiatnikmi sa už nájdu aj takí, ktorých to láka opačným smerom. Vidiek je pre nich magické miesto, ktoré ich priťahuje.

Americký komentátor David Brooks vyhlasuje vždy na prelome roka svoju cenu pre najlepšie eseje. Pochopiteľne, len pre tie písané v angličtine. Koho by ste vybrali za česko-slovenský priestor? Moji kandidáti za minulý rok sú dvaja. Zástupca šéfredaktora českého Respektu Petr Třešňák v eseji Deti splnu opisuje výchovu svojej autistickej dcéry vrátane svojho zúrivého zúfalstva nad jej nočnými záchvatmi (Respekt 27. januára 2014).

V decembri prebehla médiami správa, že basketbalista Kobe Bryant v počte nastrieľaných bodov konečne prekonal Michaela Jordana. Legendárny tréner Phil Jackson mal dočinenia s obidvoma. V pozoruhodnej knihe spomienok opisuje, ako zvládal ich egá.

Ako nám mozog pomáha vedieť, kde práve sme? Ako to, že potme trafíme v noci do kúpeľne? Máme v hlave kompas? Ako to súvisí s Kantom? Prečo majú alzheimeroví pacienti problémy s orientáciou?

Meno autorky (Olga Grjasnowa) a názov knihy (Rus je ten, ktorý miluje brezy) by mohol naznačovať, že ide o ďalšiu literárnu sondu do veľkej ruskej duše. Nie je to celkom tak.

Byť Havančanom neznamená narodiť sa v tomto meste. Znamená to niesť toto mesto na svojom chrbte a nemožnosť odložiť ho. Prvýkrát som si svoju identitu uvedomila, keď som mala sedem rokov. Bolo to v malom mestečku Villa Clara, keď nás obkľúčili deti a kričali na mňa a sestru: „Oni sú z Havany! Oni sú z Havany!“ Nerozumeli sme tomu rozruchu, ale časom sme si uvedomili, že nosíme so sebou smutné privilégium. Narodili sme sa v upadajúcom meste, v meste, ktorého hlavnou atrakciou je, čím by mohlo byť, a nie čím v skutočnosti je.