Ako je možné, že výhra o jeden-jediný gól nad Ruskom, Nórskom či Švédskom vyvolá celonárodnú eufóriu? Ako je možné, že prehra o jeden-jediný gól s Kanadou a prakticky o jediný gól s Fínskom vyvolá celonárodný pocit ľútosti a smútku? Prečo má hokej takú silu? Veď je to len hra, nie?

Poľská Přemyšl si ako málo iných miest stovky kilometrov od hraníc Česka stále necháva české meno. Akoby nie, o túto najväčšiu pevnosť monarchie a tretiu najväčšiu v Európe sa v prvých dvoch rokoch prvej svetovej vojny bojovalo najdlhšie a najurputnejšie na celom východnom fronte. Medzi stopäťdesiatimi tisíckami vojakov bol každý desiaty Čech.

Žijeme v dobe marketingu, o tom niet sporu. Ak sa zabudneme smiať, vyzerá svet neružovo. Fakty boli nahradené sloganmi, namiesto osobností máme nagélované figuríny a k marketingovým fígľom sa utiekajú aj vedci, snažiaci sa predať ďalej svoje poznanie.

Jestvuje jedno krátke, ale významné vyjadrenie logického charakteru, že totiž osoby, ktoré majú rozdielne názory, musia byť v niečom zajedno.

...a kľúč nechá pod rohožkou“, spieva sa vo finále nádhernej piesne Milana Lasicu, Jara Filipa a Júliusa Satinského. Volá sa Už to máme za sebou a tak názov, ako aj citované verše sa k téme apokalypsy náramne hodia. Akurát ten kľúč azda ani nebude treba pod rohožkou odkladať, až to raz príde, nezostane nik, kto by ho tam našiel.

Nedá sa povedať, že by nám plutvy nepomohli. Nemám na mysli tie potápačské, tie iba naznačujú, o čo všetko sme prišli, keď sme pred miliónmi rokov opustili vodu. Mám na mysli ozajstné plutvy. A k tomu žiabre a ostatné príslušenstvo, ktoré by nám umožňovalo žiť životom obojživelníkov. Som presvedčený, že taký život má obrovské výhody.

Kšeftovanie s pozemkami, ktoré sa za Fica prevalilo už druhý krát, nie je len ďalšia kauza jednej skorumpovanej vlády. Je to aj správa o tom, čím je naplnené samostatné Slovensko a akí sme my, jeho občania.

Írsko-česko-slovenský film Líštičky mladej slovenskej autorky Miry Fornay (1977), ktorá študovala réžiu v Prahe a v Londýne, mal v týchto dňoch premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava.

Ján Mazák je presvedčený, že našej justícii teraz pomôžu len rázne zásahy. Pozná recept ako na to, ale do súdnictva musia vstúpiť aj politici a postarať sa o zmenu.

Mali by sa vyhlásiť za návykovú látku. Podobne ako cigarety, alkohol, prípadne iné drogy. Stačí pozorovať ľudí, keď okolo nich prechádzajú v obchode. Tie kradmé ruky, tie hladné oči, keď si balíček plný šuchotajúceho materiálu dávajú do košíka! Zemiakové lupienky.