Írska dedinka, tridsiate roky minulého storočia. Je tam skoro všetko: láskavé staré dievky, profesionálny šíriteľ klebiet, stará alkoholička, prefíkaná zvodkyňa, nevrlý námorník – a

Prívrženci názoru, že Veľká Británia sa v atmosfére strachu z hrozby terorizmu mení na policajný štát, majú o argument navyše. Londýnsky súd minulý týždeň síce rozhodol, že polícia, ktorá 22. júla 2005 v londýnskom metre zastrelila Brazílčana Jeana Charlesa de Menezesa, sa previnila voči zákonu a udelil jej pokutu.

Sedemsto rokov po zániku rádu templárov sa opäť raz (a azda už definitívne) potvrdilo, že obvinenia, pre ktoré bolo toto spoločenstvo zrušené, mali s pravdou len pramálo spoločného. I keď sa to sprisahaneckým teoretikom nemusí páčiť, z množstva tajomstiev, ktoré môžu odhaľovať, jedna významná záhada ubudla.

Templári vďačia za svoju slávu nielen svojej bojovnosti a bohatstvu, ale sčasti aj tomu, že „zomreli“ mladí, vo veku necelých dvesto rokov. Niekoľko rytierskych rádov však malo väčšie šťastie a pretrvalo dodnes.

Školská reforma mohla mať v minulom volebnom období, ak by politici konali, tvár Zuzany Humajovej. Analytička Konzervatívneho inštitútu má v hlave jasnú predstavu, ako by mali fungovať naše základné a stredné školy.

Má niekto právo hovoriť rodičom do výchovy dieťaťa, keď je na prvý pohľad jasné, že to je najhoršia možná cesta, akou to robí? Sociálni inžinieri v tom majú jasno, štát sa vždy postará o všetko lepšie, aj o deti. Ale čo my, obhajcovia čo najmenšieho zasahovania štátu do súkromia? My s tým máme dosť problém.

Terorizmom sa zaoberá aj pomerne málo známy, hoci už nie celkom začínajúci americký spisovateľ Ken Kalfus.

„Jste rád, že Polsko už nebude Evropě pro smích?“ zeptala se mě česká novinářka den po volbách. V něčem měla pravdu: za poslední dva roky byla ve světě pěkná „ostuda“ být Polákem. Byla to strašná země, která chtěla zakazovat Teletubies a Darwinovu teorii a rozvracet EU nacionalistickými požadavky.

Keby sme dnes mali povedať, čo je z

Voľakedy sme ich volali pesničkári. Dylan, Donovan, Cohen, Vysockij... Mali niečo za sebou a mali o čom spievať. Preto boli dôležité aj slová, ktoré sa menili v spievané príbehy či orálne posolstvá.