Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Narodenie

.denisa Doričová .časopis .fenomén

Na slame, na sene... Zabalené v plienkach, uložené v jasliach, spiace i bdejúce, žehnajúce aj nehybné. Dieťa s veľkým D, novorodený Boží syn, malo vo výtvarnom umení počas dvoch tisícročí už tisícky podôb. Menili sa v súlade s vývojom dogiem, spoločenskými okolnosťami, aktuálnou módou, duchovným rozpoložením konkrétneho autora...

Na slame, na sene... Zabalené v plienkach, uložené v jasliach, spiace i bdejúce, žehnajúce aj nehybné. Dieťa s veľkým D, novorodený Boží syn, malo vo výtvarnom umení počas dvoch tisícročí už tisícky podôb. Menili sa v súlade s vývojom dogiem, spoločenskými okolnosťami, aktuálnou módou, duchovným rozpoložením konkrétneho autora...
Námet pretrval a pretrvá – aj Kristus je, zdá sa, príťažlivý, keď ho maľujú v žiarivých farbách. 

Modloslužobníctvo bokom! Je však vítané, ak výtvarné diela s náboženskými námetmi dokážu popri estetickej a didaktickej funkcii – obrazne povedané – povzniesť ducha. Ak dokážu predstaviť nepredstaviteľné... Bez duchovných barličiek často kríva nielen fantázia obyčajných smrteľníkov, ale aj vyhlásených svätcov.

.mystici vo vytržení
Silu obrazov oceňujú dokonca aj vyslovení vizionári, ktorí naozaj majú k predstavivosti čo dodať. Veľká španielska mystička 16. storočia Terézia z Avily vo vlastnom životopise hovorí: „Bola som tak málo schopná vytvoriť si rozumom predstavu o nejakom predmete, že sa mi to nepodarilo, pokiaľ som ho predtým nevidela. (…) A preto mám tak rada obrazy. Akí nešťastní sú tí, ktorí sa vlastnou vinou zbavujú takého dobra! Je jasné, že nemilujú Pána, lebo keby ho milovali, tešilo by ich vídať jeho obraz, ako ľudia radi hľadia na obraz milovanej osoby.“
Jej rovesník sv. Ignác z Loyoly, zakladateľ Spoločnosti Ježišovej, vo svojej známej exercičnej knihe zas nabáda k rozvíjaniu vlastnej obrazotvornosti takmer vojenským tónom: „A tu to bude: očami obrazotvornosti vidieť cestu z Nazareta do Betlehema, uvažujúc o jej dĺžke, šírke a či je rovná, alebo či azda vedie cez údolia a vŕšky; takisto uvažovať aj o mieste alebo o jaskyni narodenia, či je veľká, či malá, či nízka, či vysoká a ako je zariadená.“ Podľa neho veriacemu prospieva, ak sa takto na chvíľu stane priamym účastníkom Kristovho života, ak spolu s ním prežíva plusy aj mínusy konkrétnej situácie. 

.z rímskeho undergroundu
Sprítomnením najdôležitejších udalostí Ježišovho pobytu na tomto svete sa však zaoberali už raní kresťania. Prvé výtvarné zobrazenia novozákonných (aj starozákonných) tém sa objavujú v polovici 3. storočia, keď sa zmierňuje prenasledovanie (dovtedy si z pochopiteľných dôvodov vystačili s kryptogramami, výtvarnými symbolmi, ktoré boli zrozumiteľné len zasväteným). „Vôbec prvýkrát sa vyskytuje Madona s Ježiškom na freske s Klaňaním troch kráľov z prvej polovice 3. storočia v katakombách Sv. Priscilly v Ríme,“ píše Věra Davidová v knihe Vánoce v české kultuře (Vyšehrad, 1988).  Zobrazený je tu aj starozákonný prorok Balaam, ktorý medziiným predpovedal betlehemskú hviezdu. Najstaršie výjavy vychádzajú z antických helenistických vzorov – pripomínajú ich formálne aj tematicky. Napokon, Kristus má v tom čase pozemské putovanie už viac než dvesto rokov za sebou. Očití svedkovia vymreli a evanjelisti umelcom príliš nepomáhajú. Tí sa teda chytajú tých najbližších slamiek.

.mlčanliví evanjelisti
Zo štyroch kanonizovaných evanjelií len dve – Matúšovo a Lukášovo – hovoria o tom, ako asi sa príchod Spasiteľa na tento svet odohral. 
„S narodením Ježiša Krista to bolo takto...,“ začína Matúš (Mt 1, 18) sľubne svoje rozprávanie. V ďalšom texte však len stručne opisuje udalosti pred a po Máriinom pôrode, podrobnosti v súvislosti s polohou či výzorom Dieťaťa neuvádza. Lukáš je o niečo výstižnejší – približuje okolnosti, ktoré Máriu a Jozefa priviedli do Betlehema a dodáva: „I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ (Lk 2, 7). Toľko z oficiálnych textov.
Je teda celkom prirodzené, že výtvarníci hľadali a dodnes hľadajú inšpiráciu aj na iných miestach. Apokryfné a iné spisy ich svojimi sprievodnými historkami a takmer bulvárnymi detailmi uspokojovali viac. Z nich sa dozvedáme napríklad aj o jaskyni, do ktorej sa svätá rodina uchýlila.

Konkrétnu (dodnes uctievanú) betlehemskú jaskyňu síce s úplnou presnosťou určila až v 4. storočí matka cisára Konštantína, sv. Helena, no zmienky o nej pochádzajú už z 2. storočia. Prvý toto miesto navštívil a opísal  Origenes (185 – 254). Odvolal sa na svedectvo miestnych kresťanov, ba dokonca i pohanov, ktorí zhodne označovali otvor v skalách za miesto narodenia Ježiša Krista.

.správy z druhej ruky
Sv. Justín, ktorý sa narodil okolo roku 100 po Kristovi v palestínskom meste Neapolis (dnešný Nábulus), vo svojej Apológii hovorí: „Keď sa narodilo Dieťa v Betleheme, Jozef, keďže nenašiel miesto, kde by sa mohol zložiť, vošiel do jaskyne. Keď tam prebýval, Mária porodila Krista a vložila ho do jasieľ.“ (Dialóg 78).
Aj apokryf Protoevanjelium Jakuba, ktorý vznikol v 2. storočí, spomína jaskyňu prežiarenú svetlom. „Pôrodná babica, ktorú našiel sv. Jozef, stála vnútri jaskyne a bol tam tmavý mrak, ktorý zahalil jaskyňu, a babica povedala: ‚Dnes bola moja duša povýšená, lebo moje oči uzreli veci, ktoré presahujú všetko chápanie, pretože sa narodila spása pre Izrael.' A v tej chvíli začal mrak miznúť z jaskyne a objavilo sa také veľké svetlo, že ho nemohli oči zniesť. A zakrátko to svetlo začalo miznúť, až sa ukázalo Dieťa.“
Svedectvá boli také presvedčivé, že cisár Konštantín Veľký v roku 326, keď začal so stavbou Baziliky Narodenia, nemal najmenšiu pochybnosť, kde má chrám stáť. Podľa legendy dokonca sv. Helena našla zvyšky jasličiek, v ktorých Kristus ležal (od roku 642 sú uložené v kostole Santa Maria Maggiore v Ríme).

.jaskyňa verzus maštaľ
Konštantín a Helena upevnili postavenie kresťanstva, vybudovali nové chrámy (okrem spomínanej Baziliky Narodenia aj Kostol Božieho hrobu v Jeruzaleme, Baziliky Santa Maria Maggiore a Santa Pudenziana v Ríme) a novú cisársku a cirkevnú metropolu Byzancie. Čerstvé sakrálne interiéry boli tými najvhodnejšími plochami pre monumentálnu obrazovú výzdobu, v ktorej nechýbali scény zo života Krista.
Vtedajšia fascinácia betlehemskými relikviami prirodzene poznačila aj byzantské umenie – bežné sú výjavy Narodenia v jaskyni či pred ňou.
V európskych dielach sa vyskytuje zriedka. Tu sa Narodenie uskutočňuje v maštali, v chlieve, v prístavku s drevenou strechou či v ruinách stavby. Reliéfy sarkofágov zo 4. storočia ukazujú Krista zabaleného v plienkach v kolíske alebo v košíku. Scénu bez ďalších postáv dopĺňajú často iba zvieratá osol a vôl (symboly Starého zákona a obety). Až keď koncil v Efeze prisúdil v roku 431 Panne Márii titul Bohorodičky, stala sa aj ona stálou súčasťou výjavu. Pestún Jozef si na túto výsadu počkal ešte jedno storočie. 

.bolestná Byzancia
Vo výtvarnom umení sa postupne sformovali dva základné ikonografické typy Narodenia s viacerými obmenami. Fakty nepustia, autori ikonografických slovníkov sa vzácne zhodujú. „Prvý, byzantský typ, sa odvíja od názoru, že Mária rodila ako každá iná žena,“ píšu Ivan Rusina a Marian Zervan v Príbehoch Nového zákona. Na týchto výjavoch leží Bohorodička na lôžku, odpočíva po prekonaných bolestiach.
Dieťa je uložené v neďalekej kolíske alebo v jasličkách. Od 13. storočia sa vyzdvihuje osobný vzťah Matky a Dieťaťa: Mária drží Ježiška v náručí, je s ním v kontakte. Vďačný tip sa rýchlo rozšíril a prenikol aj do stredovekého talianskeho a zaalpského umenia. Môžeme ho vidieť napríklad u Giotta di Bondone na jeho freske v Kaplnke Scrovegniovcov v Padove (1304 – 1306). Giottov výjav dopĺňajú aj anjeli, dvaja pastieri a iná žena, pravdepodobne pôrodná babica, ktorú spomína Jakubovo Protoevanjelium.
Iné apokryfné texty hovoria o dvoch babiciach, Zelomi a Salome. Na výjavoch sa vyskytujú od 7. storočia. Niekedy sa iba starajú o Dieťa, jedna ho drží, druhá pripravuje kúpeľ. Inokedy sa zobrazuje príbeh druhej menovanej, ktorá podľa legendy neverila v panenstvo Márie, a tak sa chcela vlastnoručne presvedčiť – za trest jej uschla ruka. Vzápätí však zažila zázrak, keď sa pri dotyku Dieťaťa uzdravila. Apokryfy sa opäť ukazujú ako výživný zdroj inšpirácie.  

.bezbolestná Európa
Druhá ikonografická schéma Narodenia čerpá z vízií sv. Brigity Švédskej (1103 – 1073). Svätica v knihe Zjavenia približuje svoj mystický zážitok. „Panna stiahla zo svojich nôh sandále, odvinula svoj biely plášť, uvoľnila závoj z hlavy a zostala vo voľnej tunike s prekrásnymi zlatými vlasmi, splývajúcimi jej na plecia. (…) Zrazu, akoby v jedinom okamihu, priniesla na svet syna, z ktorého vyžarovalo také svetlo, že ho nebolo možné porovnať so žiarou slnka a už vôbec nie so žiarou sviece. Jeho telo bolo čistučké. (…) Potom vstala s dieťaťom v náručí a obaja, ona a Jozef, ho uložili do jasieľ a na kolenách sa mu klaňali s nevýslovným šťastím.“
Na obrazoch, ktoré vychádzajú z tohto spisu, Mária zvyčajne kľačí na kolenách pred Dieťaťom ležiacim na zemi. Z Ježiška sála nebeská žiara jeho Matka ho adoruje. Tento typ sa sformoval v 14. storočí a stal sa základným zobrazením ako Adorácia dieťaťa. Často sa objavuje v rozšírenej verzii so sprievodnými postavami, ktorými môžu byť iní svätci alebo svetské postavy, najčastejšie panovníci či donátori.

.svetlo v tmách
Na mystickejšiu verziu zobrazenia Narodenia výrazne vplývala aj rehoľa františkánov, ktorí do vzťahu človek – Boh vniesli citovosť a prejavovali veľkú úctu Panne Márii a Ježišovi – plodu jej života. (Napokon, zakladateľ rádu František z Assisi postavil v lese neďaleko Greccia v roku 1223 prvú napodobeninu jasličiek – prvý betlehem). Medzi františkánmi sa sformovali aj nektorí známi umelci – Fra Angelico (Narodenie, 1439 – 1443) či Fra Filippo Lippi (Adorácia Dieťaťa so sv. Bernardom,1459). 
V druhej polovici 15. storočia nadobudol výjav profánnejší a žánrovejší charakter. Ježiško už neleží na zemi, ale na sene, šatke alebo v jasličkách, Mária je stvárnená ako žena z ľudu a Jozef sa zapodieva domácimi prácami – varí alebo zakladá oheň (Piero della Francesca: Narodenie, 1470  –  85). Občas sa objaví Narodenie ako nočná scéna (Geertgen tot Sint  Jans: Narodenie, 1480 – 1495). Do tmy ponára výjav Corregio (1522), aby tak zdôraznil, že Kristus prichádza ako svetlo. Kontrasty svetla a tmy sa tešia obľube aj v nasledujúcich storočiach, ako to vidíme u Caravaggia (Narodenie so sv. Františkom a sv. Vavrincom, 1609), na obraze v benátskej Bazilike San Marco u Tiepola (Narodenie, 1732), v Klaňaní troch kráľov u Rubensa (1624) či v Klaňaní pastierov u Rembrandta (1646).

.pod stromček
Práve výjavy klaňania pastierov či troch kráľov (mudrcov z východu) s výjavom Narodenia postupne splynuli. Hoci všetky tri sú autonómnymi ikonografickými témami (a s najväčšou pravdepodobnosťou sa neudiali naraz), ich prelínaniu v umení nemožno zabrániť. Pokiaľ nenapovie názov konkrétneho diela, často je ťažké rozlíšiť, ktorú z troch scén mal autor na mysli (obyčajne všetky súčasne).
V každom prípade, Narodenie – či už sprevádzané kráľovskými darmi a pastierskymi piesňami, alebo nie – je najväčším darom. A nielen vianočným.     
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite