Na konci sedemdesiatych rokov u mňa býval jeden iracko-kurdský utečenec. Mal som vtedy izbu navyše. On bol utečenec a nepriniesol si so sebou vôbec nič.

Pred rokom vydala poľská firma 11 bit studios vojnovú počítačovú hru, ktorá by sa mala stať "povinným čítaním". Keď už teda chceme mať tie počítače v školách.

Utrpeli sme postup. Slovenský futbalový fanúšik by mal po zápase vyskakovať 3 metre do vzduchu, postup na Majstrovstvá Európy je veľká vec, ale gravitácia je oveľa silnejšia.

Výtvarník Peter Kalmus hovorí o tom, čo chystajú komunisti s pomníkom Vasiľa Biľaka, ako i o obhajobe Roberta Fica v Bruseli. Podľa neho by sa u nás mali niektoré strany zakázať.

Umeleckých diel tematizujúcich 11. september je tak veľa, až by sa cynikovi mohlo zdať, že Dvojičky spadli aj preto, aby mali spisovatelia o čom písať. 

Henning Mankell je výborným literárnym vývozným artiklom. Máloktorý švédsky spisovateľ je u nás taký známy ako tento manžel dcéry Ingmara Bergmana, priekopníka a velikána filmu 20. storočia (Fanny a Alexander, Persona, Lesné jahody). Mankellove detektívky sa stali slávnymi nielen na našom kontinente, ale aj za oceánom. A to už mnohé naznačuje a hlavne znamená. Sláva a česť je autorovi bohužiaľ málo platná. Oznámil, že trpí rakovinou.

Nedávno priniesol denník SME rozhovor s maďarským Slovákom, redaktorom rozhlasu Gregorom Martinom Papucsekom. Povedal v ňom, že Slováci nezaujímajú Maďarov. Maďari hovoria o Trianone, hovoria u Maďaroch na južnom Slovensku, ale to je všetko. Z Česka zasa počúvame, že mladí Česi už nerozumejú slovenčine. Prijímajú Slovákov, ktorí tam žijú, ale o Slovensko sa veľmi nezaujímajú. 

Ekonomický výlet do živočíšnej ríše mal úspech, tak u zvierat ešte chvíľu zostaneme. Naposledy sme ukázali, že aj delfíny vedia šetriť a investovať. Teraz je na rade sociálny systém netopierov. 

Lucia Štasselová, Matúš Vallo a Andrej Bán pozývajú všetkých ľudí dobrej vôle v sobotu o 16:00 na Hviezdoslavovo námestie. Dajme aj my vedieť, že ľudí dobrej vôle je veľa.

Daniel Lačný opisuje posledné dni Ľudovíta Štúra aj so scénkou, ako mu 12. januára 1856 dr. Gajary naťahoval nohu, lebo Štúr sa bál, že by „mal krivo chodiť“. Lenže rana mu po zásahu, ktorý si sám vynútil, začala krvácať. V ten istý deň v noci zomrel.