Dorota Sadovská v Nitrianskej galérii nedávno otvorila svoju výstavu Nahotou tela a mysle. Hovorí, že robí antifotky, antiportréty, antičasopis SADO, a teraz si vymyslela aj antibutik, lebo ju fascinuje hľadanie balansu medzi protichodnými vecami.

Dnes je v móde nosiť dedov sveter, frajerke mávať strýkovým prerazeným klobúkom, v rukách držať babkin ozrutný bicykel a nakupovať do tetkinej sieťovky. Dosť bolo lesklých materiálov a sushi, priatelia. Hor sa na krúpy!

Indonézania sú vo všeobecnosti chudučkí ako také paličky. Nerozumiem tomu, lebo do seba tlačia kvantá ryže a všetko vyprážajú. Do sladkých džúsov si pridajú cukor, kondenzované mlieko a stále chrúmu sladkosti či krekry.„My sme sladký národ. Stále sa usmievame a jeme sladkosti,“ povedala mi Citra pred rokom, keď som sa čudovala, ako môže taká štíhla žena toľko jesť. Je to nespravodlivé, zúfala som si, keď som v džakartských reštauráciách hľadala niečo trochu blízke zdravej strave. Márne.

Je tu jar. Blíži sa apríl, najkrutejší mesiac v roku, vyháňajúci zo zeme… to je z Eliotovej Pustatiny, moja obľúbená. Ináč posledná možnosť dať si ustrice, majú sa jesť len v mesiacoch s er. Nič z toho už nie je pravda, počasie sa z roka na rok mení a chov ustríc a obchod s čerstvými rybami je už v elektronickej podobe.

Predtým, než odíde domov, sedí a počíta mince. Má 55 centov v konvertibilných pesos. Je to ekvivalent celodennej práce, niečo, čo sa zmestí do rohu jej vrecka. Vie, čo si za tie peniaze ide kúpiť. To isté, čo vždy. Môže si dovoliť dva kuracie bujóny a kocku mydla. Osem hodín práce má hodnotu dochutenia ryže a trochy peny v kúpeľni. Táto žena patrí do Kuby, ktorá stále počíta ceny v národnej mene – kubánske peso – je to časť krajiny, ktorá nedostáva žiadne náhrady, nemá žiadne špeciálne privilégiá, nemá rodinu v cudzine, žiadny biznis doma, nič, čo sa skrýva pod pultom.

Bali – ostrov bohov – má zvláštnu energiu. Na rozdiel od väčšiny islamskej Indonézie, táto oáza na východ od Jávy je hinduistická. Na každom rohu stoja chrámy a posvätné sochy. Ženy idú niekoľkokrát denne na prechádzku s táckami plnými štvorčekov z banánových listov. V strede horí vonná tyčinka, okolo je kôpka ryže, banán či cukrík. Špeciálnym pohybom rúk porozkladajú tieto obety pred každý oltárik. Balijčanka vraj strávi až tretinu života vyrábaním obiet a účasťou na rôznych obradoch.

Kde bolo, tam bolo, ale bolo to určite v Bratislave na Šafárikovom námestí, tam, kde dnes nájdete čínsky fastfood, bolo kedysi jedno malé, ale útulné slovenské bistro. Na vývesnom štíte stálo – Bistro Krym, ale väčšina štamgastov mu hovorila dôverne Malý Krym.

Polícia v utorok odhalila tri veľké ryby v prostredí justície. Do úplatkárskej aféry je podľa informácií .týždňa zapletený sudca Najvyššieho súdu SR Štefan Michálik, prokurátor Michal Barila a advokát Ladislav Ščury.

Oslík, kôň či bohato zdobený koč na prvý pohľad ukazovali príslušnosť k spoločenskej vrstve. Ani autá nám dnes neslúžia len na to, aby sme sa rýchlejšie premiestňovali. Vysielame nimi do okolia signály. Niekedy jasné, niekedy mätúce.

V starej Mezopotámii verili, že čas strávený na rybách sa nepočíta do života. Pekné. Nám sa s Milanom nezapočítal preto, lebo sme spolu v tomto živote na ryby ísť nestihli.