Február je ako predmenštruačný syndróm celého roka, vyhlásila Laura, profesionálna tanečnica na hodine pilatesa, ktorým sa živí. Nedá sa s ňou nesúhlasiť - február je síce najkratší mesiac, ale všetci už máme dosť.

Kamaráti na hotelovej izbe si rozprávajú politické vtipy. Najbojazlivejší ich utišuje, nech neblbnú, lebo aj steny majú uši. Najodvážnejší to okamžite ide vyskúšať a zakričí do steny: „Tri kávy!“

Od krachu kodanského klimatického summitu mnohí ukazujú prstom na čínske vedenie za to, že zablokovalo záväznú celosvetovú dohodu o potlačovaní uhlíka. Vzdor čínskej vlády však bol pochopiteľný a – nevyhnutný. Tí, ktorí rozhodujú o svete, by si mali prestať vylievať hnev: je na čase uvažovať o dômyselnejšej klimatickej politike.

Možno by sme nemuseli čítať knihy Martina Kukučína, aby sme mali pocit strhujúcej epiky, stačí, keď si prečítame jeho život! Ale my poväčšine nečítame ani jeho biografiu, ani bibliografiu.

V slovenskej literatúre máme niekoľko Jankov (Silan, Čajak, Alexy, Čeman, Jesenský, Matúška), ale najčastejšie si pri tomto familiárnom oslovení spomenieme na Janka Kráľa. V minulých dňoch som si prečítal celé Súborné dielo Janka Kráľa (Martin 1952). Bol to dlhý, asi 15 000-veršový dúšok.

Wir fahr'n, fahr'n, fahr'n auf der Autobahn... Radio-activity is in the air for you and me... We are the Robots. Trans Europe Express... Music non-stop, Techno-pop... Kohlen-hydrat, protein, A, B, C, D, Vitamin... Kapela, ktorá robí hudbu, čo sa na nič nepodobá. Kapela, ktorá mnohých ovplynila, no nikto sa ju neodvážil napodobniť. Kapela, ktorá spojila technológiu s romantikou. Kraftwerk.

Tento rok pristával už 65-krát. Nie je pilot, ale tenista. Neplánovaný ďalší let mu pribudol koncom novembra, keď sa po boku Čecha Františka Čermáka kvalifikoval na londýnsky „výberový“ šampionát pre osem najlepších párov sezóny. Michal Mertiňák.

Do you know what you want? Spýtala sa čašníčka v krčme v New Yorku. Mám rád americký prízvuk v angličtine. Mám s ním pekné zážitky. Tá čašníčka vravela svoju frázu tisícikrát za deň, usmievala sa pritom, a tak to pekne zhltla, že som hneď neporozumel. Otázku zopakovala. Opäť zľahka a šarmantne, ja som pochopil a odpovedal som: Which Ivan?

29. 9. 1999 som v popoludňajších hodinách vystúpil z vlaku v Trstenej. Nemohol som inak, lebo to je konečná stanica a ďalej už ani nie sú položené koľajnice. Namieril som svoje kroky k miestnemu františkánskemu kláštoru, položil som svoj kufor na zem a trikrát zazvonil na zvonček...

Rodina Charfreitagovcov si s atletikou užila veľa dobrého aj zlého. Minulý týždeň okrem Liborovho otca nabrali smer Barcelona aj mama s dcérou. Očakávanie bolo veľké, Libor ešte ako favorit na šampionát necestoval. A malo to zlatý koniec.