Emil, ďakujem Ti za veľkonočný pozdrav, aj keď si mi ho poslal trochu predčasne, lebo do Veľkej noci ešte zopár dní zostáva, ale aj tak ma potešilo, že si si na mňa spomenul, hoci neviem, prečo si vybral pohľadnicu s nápisom Veľa vody!, ako keby na Veľkú noc mali polievať mňa.

Nedávno v televízii opakovali starší Fincherov film Hra s Michaelom Douglasom v hlavnej úlohe.

Mal som slovenskú hymnu vždy rád. Po tej našej českej uspávanke, veď viete: „Kde domov můj“, mi tá slovenská blesky metajúca polovica chýbala a chýba mi ešte aj teraz, po dvadsiatich rokoch od federácie.

Pod železničným násypom bruselskej stanice Gare du Nord sa tiahne pustá ulica, Rue d´Aerschot. „Toto nie je žiadny pisoár,“ je ružovou farbou napísané na niekoľkých miestach. Takmer všetky domy majú výklady, v ktorých sedia prostitútky. Okolo nich sa tmolia svorky mladých mužov. Pred výkladmi vyvolávajú obscénne výzvy, svojimi pohľadmi aj gestami zosmiešňujú prostitútky a vyvršujú si na nich zlosť. Prostitútky sa usmievajú. Väčšinou sú mladé, mnohé sú až nápadne pekné. Sú to Európanky.

Halušky. Guľáš. Vyprážané morské prasiatko. Roastbeef. Karí. Pizza. Vepřo, knedlo, zelo. Národné jedlá. Nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, nemyslím, že ich má každá krajina. A niektoré ich majú zasa niekoľko. Tak napríklad, pizza alebo špagety?

Amália Babitz sa narodila roku 1909 v Deutsch Proben, teda dnešnom Nitrianskom Pravne. V tom čase bola dedina z 80 percent nemecká. Amália bola veľmi atraktívne dievča a napriek tomu, že bol o ňu medzi miestnymi mladíkmi značný záujem, zaľúbila sa do slovenského učiteľa z Prievidze Antona Horského a v roku 1934 sa zobrali. Mladomanžel učil na škole a okrem toho vyučoval hru na husliach. Tri roky po svadbe sa im narodilo dievčatko, neskôr chlapček. Manželia bývali v Prievidzi, ale Amália udržiavala úzky kontakt s milovaným Pravnom. Vyzeralo to, že ich šťastiu nič nestojí v ceste. Nad Európou sa však už sťahovali mraky.

Čau, Emil, prepáč, že Ťa zdravím takto moderne, ale tento pozdrav sa už ujal aj u nás v starobinci. Už nikto nezdraví ahoj, nazdar, alebo servus. Každý zdraví čau. Aspoň takto sa omladzujeme, keď ináč to už nejde. Každý utorok máme povinnú lekársku prehliadku, ktorá pozostáva z toho, že lekárka sa nás opýta, či sa cítime dobre.

Predstavme si, že by sme zobrali všetko zlato, ktoré ľudia počas celej histórie vyťažili, a odliali z neho kocku. Aká veľká by bola tá kocka? Menšia, než by väčšina z nás očakávala. Jej hrana by mala dvadsať metrov.

Už som spomínal, ako sa mi párkrát stalo, že som si doma zabudol mobil a cítil som sa ako bez ruky. Dokonca bez hlavy. Nevedel som nič. Aké má kto číslo, aké mám v ten deň povinnosti, nič. Všetko mám v mobile.

Severská kinematografia od počiatkov - ako tichá voda - brehy myje. Robí to tak od čias Mauritza Stillera, Carla Dreyera, Asty Nielsenovej, Grety Garbo cez Viktora Sjöströma až po Ingmara Bergmana, Liv Ullmannovú, Maxa von Sydowa či bratov Kaurismäkiovcov. Podmyté brehy ovplyvňujú ráz krajiny.