Pod železničným násypom bruselskej stanice Gare du Nord sa tiahne pustá ulica, Rue d´Aerschot. „Toto nie je žiadny pisoár,“ je ružovou farbou napísané na niekoľkých miestach. Takmer všetky domy majú výklady, v ktorých sedia prostitútky. Okolo nich sa tmolia svorky mladých mužov. Pred výkladmi vyvolávajú obscénne výzvy, svojimi pohľadmi aj gestami zosmiešňujú prostitútky a vyvršujú si na nich zlosť. Prostitútky sa usmievajú. Väčšinou sú mladé, mnohé sú až nápadne pekné. Sú to Európanky.

Halušky. Guľáš. Vyprážané morské prasiatko. Roastbeef. Karí. Pizza. Vepřo, knedlo, zelo. Národné jedlá. Nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, nemyslím, že ich má každá krajina. A niektoré ich majú zasa niekoľko. Tak napríklad, pizza alebo špagety?

Amália Babitz sa narodila roku 1909 v Deutsch Proben, teda dnešnom Nitrianskom Pravne. V tom čase bola dedina z 80 percent nemecká. Amália bola veľmi atraktívne dievča a napriek tomu, že bol o ňu medzi miestnymi mladíkmi značný záujem, zaľúbila sa do slovenského učiteľa z Prievidze Antona Horského a v roku 1934 sa zobrali. Mladomanžel učil na škole a okrem toho vyučoval hru na husliach. Tri roky po svadbe sa im narodilo dievčatko, neskôr chlapček. Manželia bývali v Prievidzi, ale Amália udržiavala úzky kontakt s milovaným Pravnom. Vyzeralo to, že ich šťastiu nič nestojí v ceste. Nad Európou sa však už sťahovali mraky.

Čau, Emil, prepáč, že Ťa zdravím takto moderne, ale tento pozdrav sa už ujal aj u nás v starobinci. Už nikto nezdraví ahoj, nazdar, alebo servus. Každý zdraví čau. Aspoň takto sa omladzujeme, keď ináč to už nejde. Každý utorok máme povinnú lekársku prehliadku, ktorá pozostáva z toho, že lekárka sa nás opýta, či sa cítime dobre.

Predstavme si, že by sme zobrali všetko zlato, ktoré ľudia počas celej histórie vyťažili, a odliali z neho kocku. Aká veľká by bola tá kocka? Menšia, než by väčšina z nás očakávala. Jej hrana by mala dvadsať metrov.

Už som spomínal, ako sa mi párkrát stalo, že som si doma zabudol mobil a cítil som sa ako bez ruky. Dokonca bez hlavy. Nevedel som nič. Aké má kto číslo, aké mám v ten deň povinnosti, nič. Všetko mám v mobile.

Severská kinematografia od počiatkov - ako tichá voda - brehy myje. Robí to tak od čias Mauritza Stillera, Carla Dreyera, Asty Nielsenovej, Grety Garbo cez Viktora Sjöströma až po Ingmara Bergmana, Liv Ullmannovú, Maxa von Sydowa či bratov Kaurismäkiovcov. Podmyté brehy ovplyvňujú ráz krajiny.

Každý, kto si dnes vyberá vysokú školu, má šancu pozrieť si jej umiestnenie v rebríčkoch, ktoré sa snažia merať a porovnávať kvalitu vzdelávacích inštitúcií. Od slovenskej Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry (ARRA) až po celý rad medzinárodných rankingov, ak chceme vidieť miestne (slovenské, české) univerzity a vysoké školy v medzinárodnom porovnaní.

Prv než som išiel do Bruselu, založil som si ku všetkým 27 členským národom archív; dejiny, štatistiky, zvláštnosti. O Malťanoch som tam napríklad mal, že rekordných 54 percent z nich prečíta menej než jednu knihu ročne, že svojho rímskokatolíckeho Boha volajú po maltézsky „Alah“ a že maltskí muži sa na plážach svojho ostrova uchyľujú k masturbácii pred nemeckými turistkami.

Čo sme sa načakali! A dočkali sme sa. Nebolo to teda to povestné čakanie na Godota, ktorý nepríde. Godot prišiel. A v plnej paráde. Mám teraz na mysli Veľkú knihu o prde s podtitulom Základy flatulológie pre každého, vydanú nakladateľstvom Paseka.