Možno by naozaj nebolo zlé, keby sme si mohli Vianoce vychutnávať bez protivných a čoraz menej kreatívnych reklám na rozličné supervýhodné a nekonečne zázračné produkty. Nehovoriac už o kvázihudbe, čo ich sprevádza. Určite by to bolo super.

Človek ustavične počúva, že vraj Brusel je nebezpečné mesto. Nemohol som tomu celkom uveriť a za zlou povesťou som tušil eurokratov. Z ich životných osudov som si vytvoril obraz o type ľudí, ktorých po generácie nosia životom na rukách. Keď takto chránení občania tvoria päť percent v cudzom miliónovom meste a zarábajú trojnásobok toho čo domáci, tak sa cítia ohrození.

Rodina Charfreitagovcov si s atletikou užila veľa dobrého aj zlého. Minulý týždeň okrem Liborovho otca nabrali smer Barcelona aj mama s dcérou. Očakávanie bolo veľké, Libor ešte ako favorit na šampionát necestoval. A malo to zlatý koniec.

Detstvo býva zväčša dôležitým úsekom života. Niekedy tým najpodstatnejším. V dobrom, a z času na čas i v zlom. Zážitky z útleho veku sa vrývajú po pamäti, formujú človeka. Ulice, záhrady, les, domy, priestory detstva sa neraz stávajú celoživotnou mierou na meranie iných priestorov.

Americkí prezidenti z radov Demokratickej strany nemávajú v strednej Európe veľa fanúšikov. Náš región tradične viac dôveruje Republikánom, že potlačia prípadne expanzívne chúťky Moskvy. Ale Barack Obama si na stránkach tohto časopisu aj na demokrata vyslúžil obzvlášť zlú reputáciu.

Chcel som ísť pôvodne do Komárna. Ibaže do Komárna, hoci je to približne osemdesiat kilometrov a trať nevyzerá na nejakú uzkokoľajku, sa z Bratislavy cestuje dve a pol hodiny. Povedal som si, že asi zle vidím, ale videl som dobre a ani zlý vlak som si nevybral. Vlaky do Komárna, hlavného mesta slovenských Maďarov, chodia prosto z Bratislavy, hlavného mesta slovenských Slovákov, rýchlosťou tridsať kilometrov za hodinu. To nie je železničná doprava, to je železničné pohŕdanie.

Môj posledný článok bol strašne naštvaný. Písala som, akí sú tu ľudia sprostí a zlí a zadubení. Teraz mám potrebu napísať presne opačne. Pretože pravda je aj taká. Je tu veľmi veľa dobrých ľudí.

„Ach, tí Burning Hell. Keď prídu na Slovensko, tak je zlé počasie,“ víta s úsmevom na tvári členov kanadskej skupiny The Burning Hell jeden z organizátorov Pohody.

Neonacisti by mali byť pre uvažujúceho a civilizovaného človeka úplnou záhadou. Po hrôzach 20. storočia by sa vlastne nemali vyskytovať, lebo neexistuje jediný obhájiteľný dôvod, aby existovali. A predsa nám pochodujú po uliciach, hrdo sa hlásiac ku všetkým ľudským ikonám zla, ku všetkým poškvrneným symbolom, ku všetkým svinstvám, a ešte sa predvádzajú pocitom morálnej prevahy. A čuduj sa svete, mnohí ľudia im to žerú. Primnohí.

Tieto voľby nemohli dopadnúť zle. Boli v zásade len dve možnosti, obidve dobré. Jednou bola stabilná parlamentná väčšina Fica s kumpánmi (pričom by bolo úplne jedno, ktorí konkrétne by to boli). Druhou bola nie celkom stabilná protificovská väčšina zložená z nie celkom kompatibilných strán.