Prvýkrát sme išli na výlet vo štvorke. Ja, moja sestra Terezka, mama a jej frajer Jirko. Mama mala narodeniny a toto bol jej darček. Počasie nevyzeralo úplne ružovo, nad Tatrami síce bolo jasno, ale práve Lomničák bol v mrakoch.

Bola som v nebi. Všade okolo bolo peklo, najmä čo sa teploty týka. Pieskové duny sa vlnili do diaľky a boli úplne biele. Piesok mal tú najjemnejšiu možnú štruktúru. Ponárala som doň ruky, nohy, potom som sa celá šmarila do duny a pomaly sa prepadávala dole. Slnko pomaly zapadalo a jeho blízkosť pripomínala blízkosť neba.

Pred očami mám obraz malej krajiny v srdci Európy, ktorá si hľadá vlastnú identitu. A okolo nej sa rozprestiera svet z konca 20. storočia. Svet, v ktorom sa dali do pohybu mohutné islamské zástupy, aby začali napĺňať priestor, vyprázdnený po čiastočnom riešení problému Východ – Západ a aby s hrozivou jednoznačnosťou začali svoj boj o presun ťažiska svetovej rovnováhy. Svoj boj za právo byť pri tom, keď sa rozdeľujú zdroje, byť pri tom, keď sa koncipuje vízia novej budúcnosti. Keď hovorím o vízii novej budúcnosti, myslím to vážne. Model necelej desiatky percent svetovej populácie, ktorá spotrebúva takmer dve tretiny svetových zdrojov, nemôže byť modelom, o ktorý sa treba a možno vážne usilovať. Nové hodnoty musia byť hodnotami pokoja, morálky, skromnosti, priateľstva, tolerancie. V opačnom prípade nás čaká rozpad svetového ekosystému, regionálne konflikty, nové otroctvá, nové totality. Európa to vie a začína budovať nový spoločenský útvar, zbavený nezmyselných prekážok, ktoré bránia mobilite, útvar zbavený nezmyselných predpisov, ktoré bránia výmene tovarov a služieb a znemožňujú výmenu informácií a slobodný rozvoj každého človeka. V tejto chvíli veľkých metamorfóz malé Slovensko vidí svoj príspevok k tomuto procesu v tom, že namiesto hrdej tváre a svojráznych čŕt ukáže svetu grimasu zakomplexovaného, rozškriepeného, nesamostatného spoločenstva. Ako inak interpretovať hašterivú snahu malého národa, ktorý odrádza aj tých niekoľkých odvážlivcov, ochotných investovať do deformovanej slovenskej ekonomiky, ktorá sa bez zahraničnej pomoci jednoducho nemôže postaviť na nohy. A odrádza ich jedným-jediným – hlasným volaním zriecť sa jednoty s Českou republikou, svojou manifestáciou netolerancie k vlastným spoluobčanom.

Dnes som zasa jednu stretla. Sedela v električke na prednom sedadle vyhradenom pre invalidov. Mala husté šedivé vlasy zopnuté do copu. Na rozdiel od jej predchodkýň nemala stareckú palicu.

Niekedy človeka z toho prosto premkne strach. Zo všetkých tých svetiel, gombíkov, displejov a funkcií. Niektorí ľudia sa dokonca boja vlastniť mobil. Je úplne jasné, že nás chcú dostať niekam, kde budeme ľahšie ovládateľní.

V obývačke je zrazu nejaká zámocká komnata. V spálni ružové kvetinky. Mama behá po byte a teší sa. Zadáva rodine a robošom úlohy a oči jej svietia. Maliar nespokojne krúti hlavou, asi má vlastný umelecký zámer, väčšina ostatných súhlasne pritakáva a oceňuje kreativitu, a ja sa len rehocem a konštatujem, že nič nie je silnejšie, ako túžba po zmene.

Bolo mi smutno, aj keď som sa usmievala. Šiel tou tržnicou obklopený nadšenými našincami pridržiavajúcimi ho ako drahokam, šiel však tou halou celkom sám. Tak ako kráča sám týmto svetom už 50 rokov. Usmieva sa na svet a svet sa usmieva na neho.

Zvuk sa pomaly vytráca. Džavot detí splýva so šumením mora, ruština splýva s nemčinou, čeština so slovenčinou, vodné skútre s disko hudbou a pomaly sa ten zvuk stáva celkom príjemným live koncertom, keď ho človek nevníma po jednotlivých častiach. Znižujem mu volume. Vypínam pravý reprák, potom ľavý.

Keď som tam bola prvýkrát, kývla na mňa jedna z nich. Rozpačito som sa otočila. Mala tvrdý výraz a ja som sa jej bála.