Byl jsem v blázinci. V psychiatrické léčebně Bohnice. Svléknul jsem se donaha, šel městem, oznamoval lidem, že jsem Jan Křtitel a žehnal jim. Když mě nakládali do auta, napadnul jsem veřejného činitele a vyhrožoval mu, že ho proměním v krkavce. Při převozu jsem...No dobře, jsou to kecy, jen taková overtura. Se ženou a nejmladší dcerou, čerstvou prvoškolačkou, jsme se vydali do Bohnic dobrovolně.

Dvadsiateho ôsmeho septembra bude pre strednú Európu veľmi dôležitý deň. Bude sa totiž voliť v dvoch krajinách, ktoré majú dohromady štvornásobok obyvateľov Slovenska.

Malo to byť odvolávanie jedného z ministrov. Bežná, v našich pomeroch dosť neúčinná, procedúra demokracie. No vzišlo z toho kruté odhalenie pravdy o nás. Až na dreň.

Bolo to v roku 1962, keď v literárnom časopise Novyj mir číslo 21 vyšla novela Jeden deň Ivana Denisoviča. Jej autora Alexandra Solženicyna ako literáta dovtedy nikto nepoznal. Debutant pritom nebol žiadny mladíček - mal už 44 rokov.

Správy spred 21. augusta 1968 sú dnes smiešne. Komunisti z celého okolia, krotkí až hrôza, sa poddansky stretávali s trápnym Brežnevom, a miláčik más Dubček sa na všetkých prostoducho usmieval. Až prišli tanky.

Maliar maľuje krajinu. Nanáša na plátno vrstvy farieb a snaží sa nimi vyvolať rovnaké alebo podobné optické vnemy, aké máme pri pohľade na skutočnú krajinu. Naozajstné farby prírody sú tu imitované niečím umelým, ale to umelé je často prírodného pôvodu. Vitajte v kolobehu farieb v prírode a umení.

„Hryzie?“ opýtal sa ma pán sklonený pod otvorenú kapotu škodovky, keď sa k nemu prikmotrila moja teriérka Sarah, vrtiac naraz chvostom i zadkom, s pootvorenými ústami a vyplazeným jazykom, stelesnená zvedavosť a otázka: „Čo to tam robíš, čo to máš, ukáž, nemáš tam nejaké maškrty?“

Počas normalizácie mal odvahu prezentovať otvorene svoje názory. Spoluvytváral trendy západoeurópskeho umenia. Po viac ako štyridsiatich rokoch sa vracia do Pálffyho paláca Galérie mesta Bratislava s dielom Vila mystérií, ktoré bolo vystavené len jediný raz, v roku 1967 vo švédskom Lunde.

Po Nevadskej púšti cestujú Gates, Berlusconi a Bush. Zrazu sa im pokazí auto, takže zostanú trčať uprostred piesku. To nič, páni, upokojuje ich Bush. Stačí, keď zapnem vysielačku, hneď tu máme džíp amerických ozbrojených síl.

Kto ich má vlastne rád? Vo verejnosti majú imidž finančných žralokov, premiér vyhlasuje, že ich má v obľube ako koza nôž, lídri opozície ich označujú za oligarchov a Ján Počiatek už tak skoro na ich jachtu nepôjde.