Predseda vlády a jeho strana lámu rekordy popularity. Vládna strana by sa dostala na prvé miesto dokonca už aj v hlavnom meste. Vyhliadky opozície dávno neboli také mizerné. Naposledy v polovici 90. rokov, keď mal vtedajší premiér omotanú okolo prsta väčšinu politickej scény.
Vtedy sa však hralo v boxerských rukaviciach a išlo sa do extrémov, až bolo jasné, že s týmto vedením sa nemožno dostať do lepšej spoločnosti, čiže na Západ. A práve túžba dostať sa do lepšej spoločnosti vtedy rozhodla o tom, že sa podarilo zjednotiť opozíciu a získať dostatok hlasov na zmenu vlády. Dnes však táto vábnička nemá ako zabrať. Schengen a euro, prijaté dokonca skôr ako u susedov, sú symbolmi toho, že lepšia spoločnosť nemá s krajinou formálny problém. Silný výmenný kurz a rast hospodárstva tomu dávajú za pravdu.
Opozícia si tak po dvoch rokoch od volieb môže iba lámať hlavu: ako je možné, že to všetko, čo predseda vlády a jeho strana robí, od koalície s nacionalistami cez obsadzovanie postov straníckymi ľuďmi a selektívne tolerovanie neslušného správania až po útoky na fiktívnych nepriateľov, že to všetko im nielenže nepriťaží, ale naopak pomôže? Ako je možné, že vianočný balíček u mnohých zaberie, ale ohrozenie druhého piliera len málokoho rozhádže?
Jedna z možností pri hľadaní odpovede je prestať vidieť v postojoch verejnosti len racionalitu a konzistentnosť. Popri otázke, či sú vládne rozhodnutia rozumné a správne sa možno pýtať aj na to, ako by sa v danej situácii rozhodoval ten, o ktorého hlas sa premiér uchádza – teda volič. Podobne, ako viaceré kroky vlády sú nekonzistentné či neracionálne aj niektoré naše bežné denné rozhodnutia. Premiér jedného ministra odvolá a druhého si ponechá, a tam, kde politológ a novinár tuší nedôslednosť a nebodaj dvojaký meter, nemusí volič vidieť problém. Aj on je občas nedôsledný, sem-tam používa dvojaký meter, a posledné, čo chce počuť, je, že mu to niekto bude vyhadzovať na oči.
Jednou z otázok, ktorej čelia politici na celom svete, je otázka príslušnosti k tomu, čo tvorí v spoločnosti „my“: je tento politik jedným z nás? Rozhoduje sa ako my? Cíti tak ako my? Predseda vlády v mnohých krokoch ukazuje, že jeho cítenie s väčšinou je mimoriadne, a vytvára si tak rezervu do ťažších chvíľ. Zdá sa, že nateraz našiel správny mix. Je jedným z nás.
Vtedy sa však hralo v boxerských rukaviciach a išlo sa do extrémov, až bolo jasné, že s týmto vedením sa nemožno dostať do lepšej spoločnosti, čiže na Západ. A práve túžba dostať sa do lepšej spoločnosti vtedy rozhodla o tom, že sa podarilo zjednotiť opozíciu a získať dostatok hlasov na zmenu vlády. Dnes však táto vábnička nemá ako zabrať. Schengen a euro, prijaté dokonca skôr ako u susedov, sú symbolmi toho, že lepšia spoločnosť nemá s krajinou formálny problém. Silný výmenný kurz a rast hospodárstva tomu dávajú za pravdu.
Opozícia si tak po dvoch rokoch od volieb môže iba lámať hlavu: ako je možné, že to všetko, čo predseda vlády a jeho strana robí, od koalície s nacionalistami cez obsadzovanie postov straníckymi ľuďmi a selektívne tolerovanie neslušného správania až po útoky na fiktívnych nepriateľov, že to všetko im nielenže nepriťaží, ale naopak pomôže? Ako je možné, že vianočný balíček u mnohých zaberie, ale ohrozenie druhého piliera len málokoho rozhádže?
Jedna z možností pri hľadaní odpovede je prestať vidieť v postojoch verejnosti len racionalitu a konzistentnosť. Popri otázke, či sú vládne rozhodnutia rozumné a správne sa možno pýtať aj na to, ako by sa v danej situácii rozhodoval ten, o ktorého hlas sa premiér uchádza – teda volič. Podobne, ako viaceré kroky vlády sú nekonzistentné či neracionálne aj niektoré naše bežné denné rozhodnutia. Premiér jedného ministra odvolá a druhého si ponechá, a tam, kde politológ a novinár tuší nedôslednosť a nebodaj dvojaký meter, nemusí volič vidieť problém. Aj on je občas nedôsledný, sem-tam používa dvojaký meter, a posledné, čo chce počuť, je, že mu to niekto bude vyhadzovať na oči.
Jednou z otázok, ktorej čelia politici na celom svete, je otázka príslušnosti k tomu, čo tvorí v spoločnosti „my“: je tento politik jedným z nás? Rozhoduje sa ako my? Cíti tak ako my? Predseda vlády v mnohých krokoch ukazuje, že jeho cítenie s väčšinou je mimoriadne, a vytvára si tak rezervu do ťažších chvíľ. Zdá sa, že nateraz našiel správny mix. Je jedným z nás.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.