Cena Anasoft litera je dôležitou inštitúciou. Jej porotcovia vyberú každý rok niekoľko pozoruhodných kníh do finálového „shortlistu” a následne jednu z nich označia za víťaznú. Vytvoria tak neformálnu „správu o stave súčasnej slovenskej literatúry”. Čo z nej možno vyčítať?

Štokholm vyzeral takmer ako na tých fotografiách. Uprostred jazera, obklopený lesmi a neďaleko tušeného mora, s pobrežím, na ktorom sú rozosiate tisícky ostrovčekov. S mohutným kráľovským zámkom a ešte mohutnejším parlamentom, ktorý tak dáva najavo, v čích rukách je v monarchii skutočná konštitučná moc.

Na sklonku leta je v mestečku Svätý Jur už tradične najpopulárnejším vývozným artiklom mladý burčiak. Hneď za ním však nasleduje punková kapela Vandali, ktorá už päť rokov hrá svoj očírený drug-free rock´n´roll, vyzretý ako víno.

Keby mala prestížna cena Mercury Prize finále, je takmer isté, že by sa v ňom stretli tri mladé a mimoriadne talentované Londýnčanky. Hoci sa víťazkou nakoniec stala Corynne Elliot aka Speech Debelle, za pozornosť stoja všetky tri.

Život je, napriek tomu, čo hovoria skalní Newyorčania, aj za hranicou mesta. Kamarátka Sherry ma pozvala na víkend na barbecue „hore k Hudsonu,“ kde strážila inej kamarátke dom a pána Borisa.

Príbeh lustrácií, podobne ako iné príbehy tohto typu, nemožno uzavrieť inak než bodkou. Tieto riadky píšem vo štvrtok 18. októbra 1990. Predvčerom som sa vrátil z Prahy zo zasadnutia najvyššieho orgánu Občianskeho fóra. Volá sa Kolégium a stretávajú sa na ňom všetci ministri a predstavitelia parlamentu za Občianske fórum s čelnými funkcionármi OF. Jedným z bodov rokovania bola téma lustrácií kandidátov na významné úrady, ktoré majú byť obsadené po komunálnych voľbách v novembri t. r.

Pozerať taliansku televíziu bolo donedávna ako zlý sen. Hlavné správy otvárali informáciou o stovke utečencov na loďke, ktorá je vhodná tak pre desať ľudí. Nasledovala informácia o počte detí bez rodičov, o počte tehotných žien a nakoniec počet tých, ktorí plavbu neprežili.

Mcdonaldovská strava, menovite syrový hamburger, chutili inak pred rokom 1994 a inak po ňom. Vtedy sa totiž Vincent (John Travolta) a Jules (Samuel L. Jackson) vo filme Pulp Fiction – historky z podsvetia, sediac v aute, v ktorom sa krátko po kultovom rozhovore dokrvava rozprskla ľudská hlava s mozgom, rozprávali: „A víš, jak říkaj v Paříži…

V roku 2004, počas hektických mesiacov pred prezidentskými voľbami, robil harvardský psychológ Drew Westen spolu so svojimi kolegami Stephanom Hamannom a Clintom Kiltsom výskum zmien, ku ktorým prichádza v mozgu podporovateľov jednotlivých politických táborov, keď sú konfrontovaní so situáciou, ktorá je v rozpore s ich politickým presvedčením. Ako „laboratórne zvieratá“ použili 15 presvedčených demokratov (podporovateľov Johna Kerryho) a 15 rovnako presvedčených republikánov (podporovateľov Georgea W. Busha). Drew Westen k tomu vo svojej výbornej knižke The Political Brain (Politický mozog) ironicky poznamenáva, že by radi testovali aj skupinu politicky nevyprofilovaných, respektíve nestranných osôb, ale v tých časoch sa také hľadali v Amerike iba ťažko. Na skenovanie ich mozgu „v činnosti“ použili modernú techniku fMRI (funkčná magnetická rezonancia), ktorá umožňuje sledovať aj drobné zmeny v prietoku krvi jednotlivými mozgovými štruktúrami a odhaliť tak, ako sa jednotlivé mozgové štruktúry aktivizujú či utlmujú. Premietali im pritom diapozitívy, na ktorých boli výroky, z ktorých vyplývalo, že sa konkrétny prezidentský kandidát – Kerry či Bush – dopustil nekonzistentnosti, napríklad v jeden deň niečo vyhlásil a o pár dní povedal či urobil niečo úplne opačné alebo iné. Trebárs Kerry najprv vyhlásil, že v konflikte okolo Saddáma Husajna treba dať ešte šancu ekonomickým sankciám, a potom o dva dni napísal, že vyjadruje plnú podporu vojenskému plánu prezidenta Busha. Alebo Bush vyjadril na návšteve amerických vojakov v Iraku plnú podporu „mužom a ženám, ktorí sa vystavujú nebezpečenstvu za svoju vlasť“, a potom podpísal zákon, ktorý ruší podporu lekárskej starostlivosti o veľký počet vojnových veteránov. Výroky i skutky boli zväčša fiktívne, vymyslené, ale tak, aby pôsobili vierohodne, ako skutočná informácia. Po kontradiktórnej informácii na druhom diapozitíve ešte nasledoval tretí, na ktorom bola výzva, aby pokusná osoba zhodnotila, či tie dve informácie na prvých dvoch diapozitívoch boli v rozpore, a nakoniec štvrtý diapozitív obsahujúci výzvu, aby osoba vyhodnotila mieru rozporu (na škále od 1 do 4). V rámci experimentu ukazovali pokusným osobám aj podobne inkonzistentné infromácie o politicky neutrálnych osobách (herec Tom Hanks, spisovateľ William Styron a podobne).

Gény formujú naše presvedčenia, naše hodnoty a dokonca aj naše hlasovanie vo voľbách.