Na prvý pohľad vyzerá ako vajíčko nejakého divného vtáka. Je vojensky hnedozelené, jemne chlpaté a čudne mäkké. Keď ho však rozkrojíme, zrazu nám ukáže svoju typickú, do lúčov usporiadanú smaragdovú dužinu s maličkými čiernymi semienkami.

Červená a čierna, farby novín Granma. Ale na rozdiel od Stendhala, čitateľ sa na stranách Granmy nestretne s realizmom. Keď oficiálny orgán komunistickej strany vyberie titulok, nejde mu o to, aby ním informoval, ale aby niečo presadzoval. Tak to bolo aj minulý štvtok, keď sa na prvej strane novín objavil citát z prejavu Raula Castra v Santiagu de Cuba, ktorý znel: „Revolúcia pokračuje ďalej, ale bez záväzkov ku komukoľvek, až na ľud.“

Je dobrým zvykom nepozývať mafiánov a pofidérnych oligarchov na významné spoločenské udalosti ako sú plesy či odovzdávania cien. Samozrejme, v lepších spoločnostiach. U nás to neplatí. U nás sa pred nimi otvárajú dvere, ktoré by jediné mali ostať zatvorené – dvere do dobrej spoločnosti. Hoci majú títo ľudia všade na svete moc a peniaze tak ako u nás, do istých spoločenských kruhov ich nikdy nepustia. U nás si „dzobkajú“ na rautoch z jedného stola s ľuďmi, ktorí preberajú ocenenia za to, že obetavo poslúžili verejnej veci.

Milí priatelia, niekedy nájdeme slnko tam, kde čakáme len temnotu. Pri poslednom brazílskom turné s našou kapelou ČAD sme hrali aj v meste Itanhaem. Leží na pobreží Atlantiku. Boli sme tam na konci zimy, pláže boli pusté, vlny oceánu rozbúrené, nebo nad ním temné, plné mračien, ktoré sa v okamihu rozostúpili a všetko zaliali milosrdné lúče slnka. Hneď sa zatiahlo, na oblohe sa zjavili mrchožrúti urubu – čierne supy a obsadili priestor.

Koncoročné televízne obrazovky boli takmer zasypané informáciami o tom, ako našinec pomáha zaostalým kútom sveta, ich zúboženým a trpiacim ľuďom. Televíznym symbolom sa stala najmä Keňa. Jediný pocit, ktorý sa ma pri zachytení týchto šotov zmocňoval, bol pocit trápnosti.

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Čerstvá europoslankyňa za NOVA Jana Žitňanská hovorí, že na jej práci je najfrustrujúcejšie počuť od úradníkov vetu: pani poslankyňa, nedá sa. A najpríjemnejšie sú stretnutia s inšpiratívnymi ľuďmi, pri ktorých zistí, že sa to dá.

Keď si konečne aj Rómovia na Slovensku zvolili kráľa, romano thagaris ke Slovačiko, plný radosti som sa ponáhľal do Košíc. V hlave mi vírila otázka, či v skutočnosti aj Slováci netúžia po nejakom monarchovi, v ideálnom prípade hodne vzdialenom. Po 21 rokoch demokratického sebaurčenia sa už dá povedať, že miestny ľud, skrátka, nemá veľmi chuť si vládnuť. Volebná účasť pri voľbách do Európskeho parlamentu sa Slovensku dosiahla dokonca historický rekord – 16,96 percenta.

Vyhnaný jazyk sa volá kniha esejí Imre Kertésza (Kalligram 2003). Tá metafora je mi blízka. Boli časy, keď sme na verejnosti používali iný jazyk ako v súkromí, časy, keď sa slová strácali a ďalšie sa objavovali z večera na ráno. Sám sa dodnes cítim ako rukojemník jazyka. Bože, ako rád by som si pohovoril nadoraz s ľuďmi kamkoľvek prídem a chvíľu tam zotrvám. Nejde to, vyrastal som za ostnatými drôtmi a po anglicky ma učila pani Bihellerová – mamkina kamarátka, ktorá sama po anglicky vedela mizerne (naučila sa túto reč vraj počas vojny v koncentračnom tábore).

Súcitiť s ľuďmi, ktorí majú v živote menej šťastia ako my je čestné a slušné. Človek, schopný poľutovať len sám seba, nie je rozhodne ani obdivuhodný, ani obdivovaný. No každú cnosť možno deformovať.